V časoch, keď sa hranica medzi nemennou Dogmou a súkromným názorom čoraz viac stiera, prichádza kardinál Gerhard Ludwig Müller s rázny hlasom pastiera, ktorý odmieta mlčať. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery v nedávnom rozhovore pre The Catholic Herald otvoril tému, ktorá rezonuje v srdci každého tradičného katolíka: Kde končí poslušnosť a kde začína obrana viery?
Keď sa názor stáva modlou
Kardinál Müller nešetrí tvrdými slovami na adresu narastajúceho trendu vnútri Cirkvi – nekritického uctievania súkromných a politických postojov hierarchie, vrátane pápeža. Pápežská neomylnosť sa totiž na tieto nevzťahuje, ako sa omylne mnohí oháňajú.
Hlavou Cirkvi je Kristus, pápež ako jeho námestník mu má byť verný, ale ako človek je omylný. Pápežská neomylnosť sa vzťahuje len na veľmi špecifické úzko definované situácie, v ktorých je chránený pred omylom pri definovaní učenia cirkvi.
Zjednodušene povedané to platí pre výroky, ktoré urobí tzv. „ex cathedra“, čiže nie ako súkromná osoba alebo teológ, ale z úradnej autority a pre učenie, ktoré je definitívne a záväzné pre celú cirkev.
Podľa nemeckého preláta je povýšenie osobných názorov pápeža na úroveň viery nielen chybou, ale priam „herézou“.
„Kritika týchto názorov nie je len právom, je to moja povinnosť,“ vyhlásil kardinál, čím pripomenul starobylú zásadu, že vernosť Kristovi a Tradícii stojí nad akoukoľvek pozemskou diplomaciou.
Nebezpečenstvo moderného ultramontanizmu
Pre tradičné spoločenstvá je pojem ultramontanizmus dobre známy, no kardinál mu dáva nový, varovný rozmer. Varuje pred duchovným postojom, ktorý zveličuje úlohu pápežstva do takej miery, že z rímskeho pontifika robí akéhosi „absolútneho monarchu“, ktorého každé slovo – aj to o klimatických zmenách či migrácii – má byť prijímané s náboženskou poslušnosťou.
Podľa kardinála, profesora teológie, ide o teologický omyl. Pápež nie je zdrojom pravdy, ale jej strážcom. Jeho autorita je prísne ohraničená Depozitom viery (Depositum Fidei). Akonáhle sa pápežstvo odkláňa od tejto služby k vlastným politickým agendám, verný katolík nesmie upadnúť do slepej servilnosti.
Čo to znamená pre nás?
Kardinál zdôrazňuje, že pravá láska k Svätému Otcovi nespočíva v nekritickom potlesku, ale v modlitbe za to, aby zostal verný svojmu poslaniu: utvrdzovať bratov vo viere.
Pápežská neomylnosť sa vzťahuje len na presne definované otázky viery a mravov, nie na politické preferencie.
Tradícia je kotvou, ktorá nás chráni pred vlnami modernizmu a subjektivizmu.
Odvaha hovoriť pravdu v láske je znakom skutočného synovského vzťahu k Cirkvi.
Slová kardinála Müllera sú výzvou pre všetkých katolíkov, ktorí milujú latinskú tradíciu a jasné učenie otcov. Pripomínajú nám, že naša viera nie je postavená na piesku aktuálnych nálad, ale na skale, ktorou je Kristus – a túto skalu musí reprezentovať každý nástupca svätého Petra.
Kardinál Müller v nadväznosti na varovania Benedikta XVI. upozorňuje na nebezpečný fenomén „kultu pápeža“, ktorý sa začal formovať v 19. storočí aj pod vplyvom nastupujúcich masmédií. Podľa Müllera je nevyhnutné sa tomuto trendu vyhnúť, pričom jasne zdôrazňuje, že „pápež nie je Führer“. Kriticky sa stavia k premene pontifika na celebritu, čo ilustruje správaním veriacich v Bazilike sv. Petra: namiesto toho, aby v pokore prijali požehnanie znamením kríža, dav vyťahuje mobily uprednostňujúc fotografovanie pred samotným aktom požehnania. Tento posun od duchovného otcovstva k mediálnemu obrazu vníma ako problém súčasnosti.
