Žijeme v časoch, kedy sa zdá, že základy Cirkvi sú vystavené nevídaným otrasom. Modernizmus, relativizmus a neustála snaha o prispôsobenie sa duchu tohto sveta prenikajú aj tam, kde by sme očakávali skalnú pevnosť. Uprostred tohto duchovného zmätku však milostivý Boh neopúšťa svoje stádo. Dvíha pastierov, ktorých hlas neznie váhavo, ale jasne, prorocky a nekompromisne. Jedným z najvernejších obrancov viery v súčasnom katolíckym svete je Mons. Athanasius Schneider.
Hlas volajúceho na púšti moderného sveta
Biskup Schneider, ktorého meno symbolicky odkazuje na veľkého svätca a obrancu božstva Ježiša Krista proti ariánskej heréze, svätého Atanáza, nezostal svojej menovitej identite nič dlžný. Jeho pôsobenie je prežiarené hlbokou teologickou erudíciou, no predovšetkým nefalšovanou nábožnosťou a svätou bázňou pred Božím majestátom. Na rozdiel od mnohých súčasných prelátov, ktorí hľadajú potlesk sekulárnych médií a politických elít, biskup Atanáz neváha hovoriť pravdu v čase i nečase, vhod i nevhod.
Jeho pastoračné srdce a neochvejná vernosť pravovernosti z neho urobili ikonu katolíckej obnovy. Pre tradičných katolíkov na Slovensku je jeho svedectvo mimoriadne drahé. Pamätáme si na prekážky, ktorým musel čeliť, na odpor, ktorý jeho jasné slová občas vyvolávajú u tých, ktorí by radšej videli Cirkev kráčať ruka v ruke s duchom doby. Avšak, ako sám otec biskup často pripomína, vernosť Kristovi si vyžaduje odvahu niesť kríž nepochopenia.
„Pravá reforma Cirkvi neprichádza cez zmeny dogiem alebo prispôsobovanie sa svetu, ale cez návrat k hlbokej Eucharistickej úcte a k posvätnej liturgii, ktorá stavia Boha – a nie človeka – do samotného centra všetkého diania.“ — Mons. Athanasius Schneider
Korene čisté ako krištáľ: Detstvo v prenasledovanej Cirkvi. S vierou v srdci sme najbohatší, aj keď nemáme nič
Biskup Athanasius Schneider v rozhovore dojímavo spomína na svoje detstvo v prenasledovanej podzemnej Cirkvi počas sovietskeho režimu, kedy vieru doslova nasal s materským mliekom. Jeho rodičia, Jozef a Mária, riskovali životy ako aktivisti tajnej Cirkvi, ukrývali kňazov a organizovali tajné modlitbové stretnutia, zatiaľ čo deti doma posilňovali v tradičnom katechizme uprostred nepriateľského ateistického režimu. Svätú omšu vtedy zažívali ako vzácny, tichý sviatok, na ktorý kňaz prichádzal v hlbokom utajení niekedy len dvakrát či trikrát do roka, pričom všade naokolo krúžili agenti tajnej polície.
Najhlbší kmeň jeho kňazského povolania tak vyrástol z príkladu jeho rodičov a zažitého svedectva od kňazov-vyznávačov, akým bol blahoslavený mučeník Alexej Zaryckij. Tieto ranné skúsenosti v ňom zanechali celoživotné vedomie, že keď človek vlastní nekompromisnú katolícku vieru, je v skutočnosti tým najbohatším človekom, aj keby materiálne nemal vôbec nič.
Varovanie pred staronovou herézou: Pasca neopelagianizmu a gnositiczmu
Biskup Schneider sa vo svojich analýzach krízy viery nezameriava len na vonkajšie povrchné prejavy, ale preniká hlboko ku koreňom heréz, ktoré dnes deformujú katolícke myslenie.
Súčasný problém tkvie v tom, že prvenstvo sa dáva časným záležitostiam pozemského života tu na zemi, na úkor nadprirodzeného života. Toto je tendencia, ktorá stále pretrváva a je to slobodomurárske, pohanské a nekresťanské. Sme stvorení pre život s Bohom vo večnosti. Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, milovali, slúžili mu a boli s ním blažení navždy.
Jedným z kľúčových nebezpečenstiev, na ktoré otec biskup s veľkou teologickou naliehavosťou upozorňuje, je rafinovaný návrat starej herézy – pelagianizmu. Pôvodný pelagianizmus znižoval význam Božej milosti a vychádzal z toho, že človek je vo svojej podstate vlastne dobrý. V podstate verili, že človek sa dokáže spasiť viac-menej vlastným úsilím a morálnou dokonalosťou. Popierali sa následky dedičného hriechu, popierali sa hriešne tendencie. Pravda však je taká, že človek sa sám nemôže spasiť, že nevyhnutne potrebujeme Božiu milosť, aby nás zbavila našich hriechov. Súčasný neopelagianizmus, ktorý otec biskup tak rázne demaskuje, sa spočíva v presvedčení, že ľudské záležitosti si postačíme vyriešiť sami: dialógovaním okolo stola, migračnými programami, dohodami. Môže sa prejaviť ako sociálny aktivizmus, kedy sa Cirkev mení na akúsi mimovládnu organizáciu, ktorej činnosť má zaistiť riešenia cez dohody, štruktúry a programy a nadprirodzeno je odsunuté na vedľajšiu koľaj.
Skutočná Tradícia je podľa neho vždy spojená s hlbokým vedomím, že bez Božej milosti sme ničím, a že každé naše úsilie o svätosť musí vyvierať z pokornej závislosti od Krista, nie z pýchy na vlastnú dokonalosť alebo tradíciu.
Ďalšou nebezpečnou herézou je oživenie gnosticizmu. Kým pôvodné gnostické hnutie z prvých storočí popieralo Vtelenie a dôležitosť viditeľných znakov Božej prítomnosti, akými sú sviatosti či Kristus vo svätostánku. Jeho dnešná podoba sa prejavuje útekom do čisto teoretického sveta.
Táto „novognostická“ tendencia hlboko infikovala súčasný život Cirkvi. Dnes sa pod týmto vplyvom odsúvajú nabok viditeľné prejavy viery (ako úcta prejavená pokľaknutím pred Eucharistickým Kristom, sviatostiam či liturgické gestá) a naopak, tvrdí sa, že podstatné sú len samotné myšlienky, vnútorné úmysly a mentálne plány…To sa môže prejaviť tak, že žijeme len v intelektuálnom svete, čiastočne to infikovalo aj cirkev, napríklad neustále produkuje nové pastoračné plány, komplikované teórie a myšlienkové konštrukty.
Biskup Schneider varuje pred týmtito nebezpečnými prejavmi antropocentrizmu v Cirkvi, ako sú spomínaný gnosicizmus a pelagianizmus. Antropocentizmus je viditeľný v tom, že sa sústreďujeme priveľmi na pozemský život. Tento prístup stavia do stredu záujmu človeka (príklad s odsunutím svätostánku nabok) a ľudské nápady namiesto Boha, pričom jeho najhlbším teologickým a metafyzickým koreňom je relativizmus, ktorý odmieta existenciu stálej a objektívnej pravdy. Toto je najnebezpečnejšie, teda viera, že pravda sa mení. Potom nemáme presvedčenie, za ktoré by sme boli ochotní aj zomrieť. Potom máme zmätok v morálke, máme zmätok aj v liturgii, je to problém.
Druhý vatikánsky koncil: Pasca nedogmatického charakteru a interpretačné vákuum
Kľúčovým pilierom uvažovania biskupa Schneidera o súčasnom stave Cirkvi je jeho hlboká a triezva analýza Druhého vatikánskeho koncilu. S odvahou sebe vlastnou pomenúva realitu, ktorú modernisti radi zastierajú.
Biskup Schneider vysvetľuje, že nakoľko koncil nedefinoval žiadne nové dogmy ani neanatemizoval vtedajšie bludy, jeho texty nemajú rovnakú teologickú záväznosť ako neomylné dogmatické definície predošlých koncilov (napríklad Tridentského alebo Prvého vatikánskeho). Fatálne nebezpečenstvo však tkvie vo vytvorení vágnych, dvojzmyselných a nejasných formulácií v jeho dokumentoch (niekedy označovaných ako teologické „časované bomby“).
Sú tam niektoré vyhlásenia, ktoré sú jasne objektívne nejednoznačné. Biskup si tu prepožičiava myšlienku britského spisovateľa G. K. Chestertona, – teda, že pri vstupe do kostola si máme sňať klobúk, ale nie hlavu (intelekt). Tým chce vyjadriť, že ako katolíci nemáme vypnúť svoj intelekt. Ak by sme chceli tvrdiť, že tieto nejednoznačnosti sú v poriadku, museli by sme predvádzať mentálnu akrobaciu a sofistiku, čo je nečestné a nedôstojné človeka. Tieto formulácie musia byť opravené. Nemôžeme brať každú vetu z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu ako neomylnú. Ide o koncil, ktorý bol explicitne vyhlásený za pastoračný a nedogmatický.
Biskup objasňuje, že to boli práve relativistickí a modernistickí (heretickí) teológovia, ktorí prevzali kontrolu nad týmto koncilom. Vďaka Bohu mali však opozíciu v konverzatívnej menšine vedenej arcibiskupom Lefebvrom.
Mons. Schneider v tejto súvislosti pripomína dôležitý fakt, ktorý veriacim uľahčuje situáciu: samotný pápež Pavol VI. opakovane vyhlásil, že Druhý vatikánsky koncil nemal v úmysle definovať dogmy ex cathedra ani predkladať definitívnu náuku. Musíme na to pamätať. Vďaka tomuto pastoračnému charakteru koncilu tak nie je žiadnym škandálom, ak budú nejednoznačné či nepresné formulácie v budúcnosti opravené. Katolíci preto nemusia predvádzať mentálnu akrobaciu, aby tieto texty nasilu obhajovali – môžu slobodne používať svoj intelekt, pretože vedomie, že nejde o neomylné vyhlásenia, im dáva plné právo očakávať od budúcich pápežov ich jasné a krištáľovo čisté spresnenie.
Na druhej strane, tieto nejasnosti vo formuláciách umožnili liberálnym teológom a progresívnym pastierom interpretovať koncil v duchu absolútneho rozchodu s predošlou dvetisícročnou Tradíciou, čo v praxi vyústilo až do rozšírenia náboženského indiferentizmu.
Podľa biskupa teda nesmieme z koncilu robiť modlu alebo akýsi „bod nula“, ktorým začala celkom nová Cirkev. K dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu je potrebné pristupovať kriticky, cez hermeneutiku kontinuity. To znamená, že všetko, čo je v nich nejasné alebo ambiguózne, sa musí čítať a vysvetľovať výhradne vo svetle nemenného, predošlého neomylného učenia Cirkvi. To, čo predošlej Tradícii jednoznačne protirečí, nemôže byť pre verného katolíka svedomím záväzné.
Kríza v Ríme a zmätok vo veriacich
Biskup Athanasius Schneider v tomto rozhovore rozvíja veľmi hlbokú myšlienku o otcovstve, moci a o tom, ako by mal Rím pristupovať ku Kňazskému bratstvu svätého Pia X.
Prirovnanie k dobrému otcovi a skutočná veľkosť autority
Biskup Schneider hovorí, že pápež je v prvom rade otec. Keď nastane konflikt medzi otcom a synom, dobrý otec nečaká so založenými rukami, kým syn nepríde v úplnom ponížení:
„Keď je otec dobrý, musí urobiť prvý krok. To je veľkosť otca — nepovedať: ‚Nepohnem sa, kým sa môj syn neponíži a nepokloní sa mi.‘ To nie je otec.“
Dodáva, že nakoľko má Svätý Otec v rukách všetku moc a FSSPX nemá žiadnu, táto asymetria si vyžaduje šľachetnosť. „Keď máte väčšiu moc a skloníte sa (znížite sa), vtedy je vaša autorita v nadprirodzenom zmysle ešte väčšia.“
Navrhuje, aby pápež urobil tento prvý ústretový krok a udelil im výnimku na biskupské vysviacky, čo by vytvorilo atmosféru vzájomnej ľudskej dôvery a pomohlo ich plne integrovať. Biskup do istej miery obhajuje a chápe jednoduchých veriacich v FSSPX. Hovorí, že to nie je z ich strany pýcha alebo arogancia, ale prirodzená ľudská túžba mať istotu vo viere svojich rodičov a starých rodičov v čase obrovského cirkevného chaosu.
Kontradikcia Ríma: Ústretovosť k Nemecku a Číne oproti prísnosti k FSSPX
Biskup Schneider ostro poukazuje na dvojitý meter, ktorý v súčasnosti vatikánske prostredie uplatňuje. Hovorí, že pápež je síce v srdci otec, ale „očividne má v Ríme okolo seba prostredie, ktoré je veľmi nepriateľské a nepružné výhradne voči tradícii, ale veľmi otvorené a tolerantné voči nemeckým takmer spolovice heretickým biskupom či komunistickej strane v Číne, aby si tam ordinovali svojich biskupov…“
Poukazuje na do očí bijúci kontrast v tom, ako toto rímske prostredie reaguje na iné skupiny:
- Nemecko: Rím je mimoriadne otvorený, tolerantný a trpezlivý voči nemeckým biskupom, takmer polovičným heretikom.
- Čína: Vatikán nemá problém robiť kompromisy s Komunistickou stranou Číny a schvaľovať nimi vybraných biskupov.
- Tradiční katolíci: Voči nim sa uplatňuje absolútna nekompromisnosť.
Tento prístup považuje za obrovskú teologickú a pastoračnú kontradikciu (protirečenie). Keďže bežný veriaci ani on ako biskup s tým momentálne nevedia pohnúť, uzatvára to výzvou k úctivej prosbe voči pápežovi a k modlitbe, pretože verí, že táto „duchovná spúšť a nedostatok jasnosti v Ríme“ je len dočasná záležitosť a Boh jedného dňa zasiahne.
Najsvätejšia Eucharistia: Srdce Cirkvi a najhlbšia rana súčasnosti
Ústredným motívom apoštolátu biskupa Schneidera je obnova hlbokej úcty k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Vo svojich prednáškach, knihách a príhovoroch opakovane diagnostikuje to, čo nazýva „najhlbšou ranou súčasnej Cirkvi“ – stratu zmyslu pre posvátno a ľahkovážnosť, s akou sa pristupuje k Eucharistickému Kristovi.
Biskup Schneider dôrazne a s teologickou precíznosťou poukazuje na historické a duchovné dôsledky zavedenia dnešného prijímania na ruku – v stoji, bez hlbokej poklony, bez purifikácie dlane jazykom, atď. Podľa jeho slov tento spôsob prijímania Najsvätejšieho Spasiteľa – prstami z vlastných rúk a postojačky – viedol k oslabeniu viery v reálnu prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii a k masívnemu nárastu zneucťovaní – či už neúmyselných, prostredníctvom stratených fragmentov (čiastočie), alebo úmyselných svätokrádeží. S prorockým zápalom vyzýva k návratu k tradičnému prijímaniu v pokľaknutí a do úst, ako k prejavu najvyššej možnej pokory, lásky a adorácie stvorenia pred svojím Stvoriteľom.
Otec biskup prechováva mimoriadnu dôveru ku laikom a „maličkým“ v Cirkvi. Verí, že obnova viery nevzíde z byrokratických synodálnych aparátov, ale práve z rodín, od veriacich kľačiacich pred svätostánkom a od verných kňazov, ktorí s láskou a bázňou celebrujú tradičnú liturgiu. Títo malí milovníci Eucharistie sú podľa neho zárodkom novej jari Cirkvi.
Katolícka omša: Návrat Boha do centra liturgie
Biskup Schneider vysvetľuje, že tradičná latinská omša (Vetus Ordo) nie je len záležitosťou nostalgie alebo estetična, ale je dokonalým vyjadrením katolíckej dogmy o obetnom charaktere svätej omše. (Svätá omša je sprítomnenie kalvárskej obety nekrvavým spôsobom – Kristus sa vydáva ako zmierna obeta za naše hriechy).
Keď je kňaz otočený smerom k Bohu (ad orientem), celá liturgia vyžaruje teocentrizmus (sústredenie na Boha). Človek sa umenšuje, aby vynikol Kristus. Ticho, kľačanie, používanie posvätného jazyka – to všetko sú ochranné valy viery pred nákazou antropocentrizmu (sústredenie na ľudí), kedy sa z liturgie stáva akési horizontálne stretnutie zhromaždenia. Pre tradičných katolíkov je táto obhajoba posvätnej liturgie balzamom na dušu a pevným bodom, o ktorý sa môžu oprieť.
Duchovní vojaci v armáde Víťaza
Biskup Atanáz nás nenecháva v pesimizme alebo bezradnosti. Hoci otvorene pomenúva krízu, herézy a zmätok, jeho posolstvo je v konečnom dôsledku preplnené hlbokou kresťanskou nádejou. Pripomína nám, že ako pobirmovaní katolíci sme povolaní byť duchovnými vojakmi Ježiša Krista. Patríme k armáde Víťaza – veď Kristus už nad svetom a hriechom zvíťazil na kríži.
Našou úlohou nie je zúfať, ale bojovať zbraňami viery: vernosťou nemennému učeniu, pravidelnou modlitbou svätého ruženca, hlbokou úctou k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a vyhľadávaním tradičných sviatostí. Slovenský národ, ktorý má vo svojej histórii hlboko zakorenenú cyrilometodskú tradíciu a vernosť Rímu, má v srdci tohto biskupa osobitné miesto – a on má svoje neorasiteľné miesto v našich modlitbách.
Modlime sa neustále za verných pastierov, akým je otec biskup Athanasius Schneider, aby im Pán udelil silu, zdravie a neochvejnú vytrvalosť v boji za česť Božieho mena a spásu duší. Christus vincit, Christus regnat, Christus imperat!
zdroje: rozhovory na kanáloch: Catholic Unscripted a OnePeterFive. Publikácie The Catholic Mass a Christus Vincit.