Prečo v dnešnej pretechnizovanej a hlučnej dobe niekto bez zaváhania celým srdcom povie: „Som katolík“ a verí, že práve táto Bohom zjavená neomylná viera je cestou do neba, aj keď v Cirkvi vidí toľko ľudských zlyhaní? V novom rozhovore sa hlboko veriaci a vzdelaný miništrant, kostolník a kántor Marcel Fecko delí o to to najcennejšie, čo má a s nesmiernou úctou vysvetľuje, v čom spočíva skutočná, hlboká krása katolíckej viery. Nie je to o chladných pravidlách. Je to o živom stretnutí s Bohom, ktoré človeku dáva pevný bod pod nohami, aj keď sa svet okolo rúca.

Srdcom celej tejto viery je Eucharistia – najväčší dar, aký ľudstvo dostalo. Marcel s veľkou otvorenosťou hovorí o tom, aká nesmierna úcta patrí Telu Kristovmu, a odkrýva aj bolestivú realitu: ako sa dnes na Eucharistiu útočí nielen zvonku, ale, žiaľ, aj priamo z vnútra samotnej Cirkvi.

V rozhovore zaznie aj jeden mimoriadne silný a doteraz málo známy príbeh. Dozviete sa o nádhernej, hlboko dojímavej reakcii pápeža Jána Pavla II., keď za ním osobne prišiel páter Steiner s naliehavou prosbou, aby sa v Českej republike nepodávala Eucharistia na ruku.

Dozviete sa aj o osobnej skúsenosti s nepochpením prirodzenej túžby kľačať pred Kráľom prítomným v Eucharistii zo strany toho, u koho by ste to azda čakali najmenej, výsmechom a o ospravedlnení o. biskupa Františka Rábeka za nevhodné správanie zo strany kléru.

Tento rozhovor vám však neponúkne len pohľad na problémy modernej Cirkvi, infiltráciu v hierarchii či prenasledovanie verných kňazov. Vráti vás k podstate:

  • Čo v skutočnosti zažívame počas svätej omše a prečo nás tradičný rítus dokáže tak hlboko zasiahnuť?
  • Prečo naši predkovia stavali čo najkrajšie chrámy a vyzdobovali ich? A prečo (vrátane sv. Františka) dbali o to, aby bol kalich z najcennejších kovov? Nebol to luxus, ale prejav vyjadrenia vznešenosti a lásky k Tomu, ktorý v nich prebýva.

Započúvajte sa do rozhovoru, ktorý nehľadá senzácie, ale vracia do sŕdc odvahu a nádej. Pretože ak stojíme pri Kristovi, naozaj sa nemáme čoho báť.

Moderný svet tlačí na zmenu a ruka v ruke s ním prichádzajú aj hlboké krízy vnútri samotnej Cirkvi. Mnohí veriaci pociťujú neistotu, keď vidia, ako sú verní kňazi zatláčaní do úzadia tými, ktorí namiesto Evanjelia radšej nasledujú svetské trendy. Marcel Fecko však v novom, mimoriadne otvorenom rozhovore prináša jasný odkaz: Nemáme sa čoho báť!

Spoznajte hlbokú osobnú spoveď muža, ktorý sa nebojí pomenovať veci pravým menom. Prečo je dnes dôležitejšie než kedykoľvek predtým držať sa katolíckej viery? Ako vydržať uprostred infiltrácie pastierov vnútri svätej Cirkvi?

[ Sledovať celé video ]

2 myšlienky k článku “Nemáme sa čoho báť! Spoznajte krásu katolíckej viery a silu skutočnej Eucharistie”
  1. Je to povzbudivé Marcelove svedectvo, aby sa rozširovala úcta k eucharistii. U nás v kostole na sídlisku je možnosť bežne pristupovať k sv. príjmaniu postojačky, alebo na pripravenom kľakadle vedľa rozdávateľa, do úst alebo do ruky, ako to komu vyhovuje, ale v každom prípade do srdca a to považujem za najpodstatnejšie. Veľmi oceňujem tento prístup nášho pána farára a myslím si, že nie som sám, hoci ja chodím postojačky do úst, tak ako som roky zvyknutý. Myslím si, že všetky tieto formy ktoré nám cirkev umožňuje majú jediný cieľ, ktorým je spása našej duše. Už sv. Cyril Jeruzalemský, biskup a učiteľ Cirkvi († 18. marec 386) napísal vo svojej knihe o eucharistii, že veriaci nemá k prijímaniu pristupovať s otvorenými dlaňami alebo rozovretými prstami. Ruky majú vytvoriť symbolický trón: „Keď prichádzaš, nepristupuj s natiahnutými dlaňami ani s rozovretými prstami, ale urob z ľavej ruky trón pre pravú, ktorá má prijať Kráľa. Do dutej dlane prijmi Kristovo telo…“ Týmto gestom (vytvorením kríža z rúk, kedy pravá ruka spočíva na ľavej) sa vyjadrovala hlboká úcta k Eucharistii už v prvých storočiach a o úctu a lásku ide aj v našej dobe a zdá sa, že sa vraciame aj v tomto smere, ak je správne pochopený, ku vlastným koreňom a tradíciam.

    1. Pochválený buď Ježiš Kristus!

      Vážený pán Albrecht,

      ďakujeme za Váš komentár a za to, že Vám záleží na úcte k Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Máte pravdu v tom, že najdôležitejšie je prijať Krista do čistého srdca. Samozrejme vieme, že Cirkev dnes v mnohých krajinách legitímne umožňuje obe formy prijímania.

      Je však dôležité doplniť historický kontext citátu sv. Cyrila Jeruzalemského, ktorý uvádzate. Mnohí veriaci si dnes totiž pod starobylým „prijímaním do ruky“ predstavujú to, čo vidíme v našich kostoloch dnes. Skutočnosť ranej Cirkvi však bola diametrálne odlišná:

      Žiadne branie prstami: V ranej Cirkvi veriaci nikdy nebrali Eucharistiu prstami druhej ruky, aby si ju sami vložili do úst (čo je prax, ktorú do liturgie zaviedol až Ján Kalvín v rámci popretia reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii).

      Prijímanie priamo z dlane a purifikácia: Veriaci urobil z rúk „trón“, kňaz mu položil Kristovo Telo na dlaň a veriaci sa v hlbokom predklone dotkol dlane priamo ústami. Následne v ďalšom spojenom úkone si dlane starostlivo skontroloval a jazykom purifikoval (čiže vylízal dlaň), aby skonzumoval aj tie najmenšie čiastočky (tzv. fragmenty), aby nič nepadlo na zem.

      Zmena kvôli úcte: Práve z obavy pred zneuctením týchto drobných čiastočiek (partikúl) a prehlbovaním úcty k reálnej prítomnosti Krista Cirkev postupne (už od 5. a 6. storočia) prešla na prijímanie výlučne do úst, najčastejšie v kľahu.

      Dnešná moderná prax prijímania na ruku (tak, ako ju poznáme dnes) nevznikla organickým návratom ku koreňom. Vznikla v 60. rokoch 20. storočia ako prejav neposlušnosti niektorých kňazov a biskupov v Belgicku a Holandsku, ktorí ju zaviedli bez povolenia Ríma. Pápež sv. Pavol VI. sa snažil túto prax zastaviť (v dokumente Memoriale Domini z roku 1969 potvrdil, že tradičný spôsob prijímania do úst sa má zachovať), avšak pod veľkým tlakom nakoniec udelil pre tieto krajiny výnimku (indult), ktorá sa neskôr rozšírila do celého sveta.

      Máte úplnú pravdu, že cieľom je spása našej duše a úcta k Pánovi. Je však dobré vedieť, že kým v staroveku bol spôsob prijímania prejavom najvyššej mystickej bázne (vrátane purifikácie dlane), moderný spôsob bol do Cirkvi vnesený skrze neposlušnosť a nesie v sebe veľké riziko straty fragmentov.

      S úctou a modlitbou,

      A. Kulanová za tím Misie Fatima

      PS: Dôležité doplnenie: Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich Mystagogických katechézach hneď v nasledujúcej vete, ktorú ste už neuviedli, píše: …prijmi Kristovo telo a dávaj pozor, aby si z neho nič nestratil. Lebo keby si z neho niečo stratil, bolo by to akoby si stratil časť z vlastného tela. Povedz mi, keby ti niekto dal zlatý prach, nedržal by si ho s najväčšou opatrnosťou, aby ti z neho neubudlo? O čo starostlivejšie teda musíš bdieť nad tým, aby neodpadla ani omrvinka z toho, čo je drahšie ako zlato a drahokamy?

      1. Vizuálna kontrola bola absolútnou nutnosťou: Veriaci sa na svoju dlaň nepozrel len tak zbežne. Pozeral sa na ňu s obrovskou bázňou. Hľadal akúkoľvek, aj tú najmenšiu čiastočku (fragment).

      2. Purifikácia jazykom/perami: Veriaci čiastočky z dlane vylízal jazykom alebo pozbieral perami.

      3. Umývanie rúk: V mnohých komunitách bolo navyše zvykom, že pri východe z chrámu boli pripravené nádoby s vodou, kde si veriaci ruky ešte rituálne opláchli, aby sa definitívne zabezpečilo, že na koži neostalo vôbec nič.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *