Vnímanie kresťanstva vs. realita islamu v Rakúsku

Podľa nedávneho prieskumu vníma 69 % Rakúšanov kríže v triedach verejných škôl ako dôležitú súčasť kultúrneho dedičstva krajiny, a to aj v oblastiach s väčšinou nekresťanského obyvateľstva. Až 79 % opýtaných si želá, aby sa v školách oslavovali kresťanské sviatky ako Mikuláš, Veľká noc alebo sviatok sv. Martina. V krajine existuje „jasný záväzok ku kresťanstvu ako kultúrnemu dedičstvu a ku kresťanským sviatkom, dokonca aj medzi tými, ktorí sami nie sú kresťania.“

Napriek silnému vnímaniu kresťanstva ako kultúrneho dedičstva ho však len malá menšina Rakúšanov považuje za dôležitú súčasť osobného života. Približne 85 % Rakúšanov uprednostňuje štátne zákony pred náboženskými. Tento postoj sa však netýka príslušníkov moslimského náboženstva.

Demografické zmeny

Raymond Ibrahim, historik a odborník na vzťahy medzi Západom a islamom sa zameral na otázku asimilácie. Podľa neho je myšlienka, že sa moslimovia asimilujú do postkresťanského Západu, založená na mylnom predpoklade, že všetci ľudia sú materialisti a ich život je riadený iba túžbou po fyzickom pohodlí. Upozorňuje, že islamský svetonázor je často je v rozpore s hodnotami Západu, ako sú ľudské práva alebo sloboda vyznania.

Kresťanstvo vs. islam v Rakúsku

Historicky bolo katolícke náboženstvo v Rakúsku dominantné po viac ako tisícročie. V 60. rokoch 20. storočia sa ku katolicizmu hlásilo takmer 90 % obyvateľstva, v roku 2001 to bolo 73 % a do roku 2023 tento počet výrazne klesol na približne 50 %.

Súčasne s tým rastie podiel islamu, a to vďaka migrácii a vyššej pôrodnosti moslimských žien. Podľa nedávnych štatistík je islam v súčasnosti dominantným náboženstvom na základných a stredných školách v rakúskom hlavnom meste Viedni. Približne 41 % študentov v tejto vekovej kategórii tvoria moslimovia, zatiaľ čo kresťania predstavujú 34,5 % (katolíci 17,5 % a pravoslávni 14,5 %).

Asimilačné otázky a kultúrna vojna

Raymond Ibrahim zdôrazňuje, že historické napätie medzi islamom a Západom je evidentné a že predstava, že sa obe kultúry môžu „útulne“ spojiť, je nepravdivá. Uvádza ako príklad projekt Európsky Korán, ktorý má presvedčiť Európanov, že islam do Európy vždy patril, čo podľa neho odporuje historickým faktom.

Nemáme však viniť moslimov, ktorí sa správajú v súlade so svojou vierou, ale ide skôr o elity a vlády, ktoré ich pozývajú a podporujú, a to napriek dôkazom o neúspešnej asimilácii a narastajúcemu konfliktu. Tiež uvádza, že západní kresťania boli „odzbrojení“ zmanipulovaným chápaním evanjelia, ktoré je prezentované ako výzva k pasivite a podriadenosti, čím sa stávajú „rohožou“ pre iné ideológie.

Podľa Ibrahima je rozdiel v prístupe k migrantom zrejmý najmä v krajinách, ktoré majú dlhšiu historickú skúsenosť s islamom, ako sú Poľsko a Maďarsko. Tieto krajiny si pamätajú osmanskú nadvládu a sú preto v migračnej politike opatrnejšie, na rozdiel od západných krajín, kde sa kresťanské dedičstvo postupne rozpadá.

zdroje:iCatholic Radio a portál kath.net