Drahí bratia a sestry,
dnes slávime sviatok dvoch bratov vo viere, Petra a Pavla, ktorých uznávame za stĺpy Cirkvi a uctievame ako patrónov diecézy a mesta Ríma.
Príbeh týchto dvoch apoštolov nám má veľa čo povedať, spoločenstvu Pánových učeníkov, ktorí putujeme v tejto našej dobe. S ohľadom na ich svedectvo by som chcel zdôrazniť najmä dva aspekty ich viery: po prvé cirkevné spoločenstvo a po druhé živosť viery.
Po prvé: Cirkevné spoločenstvo
Dnešná liturgia nám pripomína, ako boli Peter a Pavol povolaní, aby zdieľali jeden a ten istý osud, a to mučeníctvo, ktoré ich definitívne spojilo s Kristom. V prvom čítaní sa stretávame s Petrom, ktorý vo väzení čaká na vykonanie rozsudku (porov. Sk 12,1-11); v druhom čítaní s apoštolom Pavlom, taktiež v reťaziach, ktorý v akomsi testamente zdôrazňuje, že jeho krv bude preliata a obetovaná Bohu (porov. 2 Tim 4,6-8.17-18). Obaja, Peter aj Pavol, teda dávajú svoj život kvôli evanjeliu.
Avšak toto spoločenstvo dvoch apoštolov v jednom vyznaní viery je zakončením dlhej cesty, na konci ktorej každý rôznym spôsobom prijali vieru a žili svoje apoštolstvo ich osobitným spôsobom. Ich bratstvo v Duchu Svätom neruší ich pôvodné rozdiely: Šimon bol rybár z Galiley, zatiaľ čo Šavol bol prísny intelektuál, patril k strane farizejov; prvý okamžite všetko opúšťa, aby nasledoval Pána; kým druhý prenasleduje kresťanov, kým ho úplne nezmení stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom; Peter káže predovšetkým Židom; Pavol túži priniesť radostnú zvesť pohanským národom.
Medzi nimi, ako vieme, došlo ku konfliktu týkajúcemu sa toho, ako správne zaobchodiť s obrátenými pohanmi, až tak, že Pavol dokonca vyhlásil: „Keď však prišiel Kéfas do Antiochie, otvorene som sa mu postavil na odpor, lebo si zaslúžil pokarhanie“ (Gal 2,11). Táto otázka bola, ako vieme, neskôr riešená na jeruzalemskom koncile, kde sa obaja apoštoli opäť debatujú o tejto otázke.
Drahí bratia a sestry, rozdielnosť príbehu Petra a Pavla nás učí, že spoločenstvo, ku ktorému nás Pán volá, je harmóniou hlasov a tvárí a neruší slobodu jednotlivca. Naši svätí patróni išli rôznymi cestami, mali rôzne nápady, niekedy sa s evanjeliovou otvorenosťou hádali a diskutovali. To im však nebránilo žiť v concordia apostolorum, t. j. v živom spoločenstve v duchu, v plodnej harmónii v rozmanitosti. Ako poznamenáva svätý Augustín: „Jediný deň je venovaný sviatku oboch apoštolov. Ale aj oni boli jedno. Hoci podstúpili mučeníctvo v rôzne dni, boli jedno“ (Sermo 295, 7.7).
Toto všetko nás pozýva k otázkam týkajúcim sa povahy cirkevného spoločenstva. Vychádza z impulzu Ducha Svätého, zjednocuje rozdiely a vytvára mosty jednoty vďaka rozmanitosti chariziem, darov a služieb. Je dôležité naučiť sa žažívať spoločenstvo ako jednotu v rozmanitosti, aby rozmanitosť darov, zjednotená vo vyznaní jedinej viery, prispievala k ohlasovaniu evanjelia. V tejto ceste sme povalaní ísť a vydržať, pozerajúc na Petra a Pavla, lebo všetci potrebujeme takéto bratstvo. Celá Cirkev ho potrebuje, vzťahy medzi laikmi a kňazmi, medzi kňazmi a biskupmi, biskupmi a pápežom; rovnako ho potrebuje pastorácia, ekumenický dialóg, ako aj priateľský vzťah, ktorý si Cirkev praje udržiavať so svetom. Snažme sa, aby z našich rozdielov vznikla dielňa jednoty a spoločenstva, bratstva a zmierenia, aby sa každý v Cirkvi so svojou osobnou históriou mohol naučiť spoločne kráčať bok po boku s ostatnými.
Živosť viery
Svätí Peter a Pavol nás tiež vyzývajú, aby sme sa zamysleli nad živosťou našej viery. V našom živote ako apoštoli totiž vždy existuje nebezpečenstvo upadnutia do rutiny, zvykov, rituálov a pastoračných schém, ktoré sa opakujú bez vnútornej obnovy a bez ochoty odvpovedať na nové výzvy prítomnosti. Príbeh oboch apoštolov je naopak inšpirujúci pre ich ochotu otvoriť sa zmenám, nechať sa spochybniť udalosťami, stretnutiami a konkrétnymi situáciami v živote spoločenstiev a ochotou hľadať nové spôsoby evanjelizácie vychádzajúc z problémov a otázok bratov a sestier vo viere.
V strede evanjelia, ktoré sme počuli, stojí práve otázka, ktorú Ježiš kladie svojim učeníkom a ktorú kladie aj nám dnes, aby sme zistili, či si cesta našej viery zachováva svoju dynamiku a živosť, či plameň vzťahu k Pánovi ešte silno horí: „A vy ma za koho pokladáte?“ (Mt 16,15).
Každý deň, v každej hodine histórie, vždy si musíme klásť túto otázku. Ak nechceme, aby naše kresťanstvo bolo len relikviou minulosti, ako opakovane pripomínal pápež František, je dôležité, aby sme sa vyhli nebezpečenstvu unavenej a statickej viery a pýtali sa: Kto je Ježiš Kristus dnes pre nás? Aké miesto zaujíma v našom živote a v živote Cirkvi? Ako môžeme túto nádej svedčiť v každodennom živote a hlásať ľuďom, ktorých stretávame?
Bratia a sestry, proces rozlišovania, ktorý vyplýva z týchto otázok, umožňuje našej viere a viere Cirkvi neustále sa obnovovať a nachádzať nové cesty a metódy ohlasovania evanjelia. To musí byť spolu so spoločenstvom naša najväčšia túžba. Dnes by som sa chcel osobitne obrátiť na Cirkev v Ríme, lebo je viac než všetky ostatné povolaná byť znamením jednoty a spoločenstva, Cirkvi, ktorá horí živou vierou, spoločenstva učeníkov, ktorí vo všetkých ľudských situáciách dosvedčujú radosť a potechu evanjelia.
V radosti tohto spoločenstva, ku ktorému nás pozýva cesta svätých Petra a Pavla, pozdravujem bratov arcibiskupov, ktorí dnes prijímajú pálium. Milí bratia, toto znamenie pripomína pastoračnú zodpovednosť, ktorá vám bola zverená, a vyjadruje spoločenstvo s rímskym biskupom, aby každý z vás živil toto spoločenstvo v jednote katolíckej viery vo vám zverených miestnych cirkvách.
Chcel by som tiež pozdraviť členov Synody Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi: Ďakujem vám za vašu prítomnosť tu a za vašu pastoračnú horlivosť. Nech Pán udelí vášmu ľudu mier!
S veľkou vďačnosťou pozdravujem delegáciu Ekumenického patriarchátu, ktorú sem vyslal môj vysoko ctený brat, Jeho Svätosť Bartolomej.
Drahí bratia a sestry, posilnení svedectvom svätých apoštolov Petra a Pavla, kráčajme spoločne vo viere a v spoločenstve a prosme ich o príhovor za nás všetkých, za mesto Rím, za Cirkev a za celý svet.
zdroj: vysielanie EWTN, preložila A. Kulanová