Bp. Eleganti poskytol kritickú analýzu Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile. Zmenu omše nazýva bezprecedentným činom vandalizmu. „Z dnešnej perspektívy sa na všetko pozerám so stupňujúcou sa kritikou, vrátane Druhého vatikánskeho koncilu…Pri spätnom pohľade musím povedať, že „jar Cirkvi“ nikdy nenastala; namiesto toho prišiel neopísateľný úpadok v praktizovaní a poznaní viery, rozsiahla liturgická beztvárnosť a svojvôľa.„
Biskup vysvetľuje, že zo začiatku aj on nadšene vnímal koncil, plný nádejí no s plynúcim časom hodnotí dnes celý tento proces s väčším nadhľadom a dnes nabáda k návratu k tradícii. Hovorí :
„Ako 20 ročný som začal vnímať liturgické napätie medzi tradičnými a progresívnymi reformátormi. Zakrátko sa ukázal úpadok v počte povolaní do kňazského stavu. Ako mladý som bol koncilovým nadšencom a podujal som sa preštudovať jeho dokumenty. Avšak, začal som si všímať desakrilizáciu kňazstva, svätýň, sv. Eucharistie, spôsobu prijímania, nejednoznačnosť koncilových dokumentov. Dnes ako 70 ročný biskup musím konštatovať, že jar cirkvi nikdy nenastala.
Namiesto toho nastal neopísateľný úpadok v praktizovaní a poznaní viery. Takzvaní reformátori chceli nanovo stanoviť vzťah medzi cirkvou a svetom, pretvoriť liturgiu, prehodnotiť morálne postoje. To robia aj dnes. Charakteristickou črtou ich reformy je fluidita (nestálosť, nepevnosť) v doktríne, morálke a liturgii. Zosúladenie so svetskými sekulárnymi štandardami, radikálne pretrhnutie väzieb so všetkým minulým. Pre nich je Cirkev predovšetkým tým, čo prišlo po roku 1969. Čo bolo predtým sa môže zanedbať, alebo sa už prepracovalo. Tí najrevolučnejší si vždy uvedomovali svoje revolučné činy.
Ale procesy úplne zlyhali. Neboli inšpirované Duchom Svätým. Ľudový oltár (obetný stôl) nie je inovácia otcov koncilu. Je to novinka. Ja sám som slúžieval svätú omšu v novom ríte. Avšak, vzhľadom na moje misijné aktivity v zahraničí som sa znova naučil liturgiu z môjho detstva a vidím rozdiely hlavne v modlitbách, pozíciách a samozrejme, v orientácii. Zo spätného pohľadu, pokoncilový zásah do takmer dvojtisícročnej konzistentnej formy liturgie sa zdá byť dosť násilné provizórne zrekonštruovanie svätej omše, ktoré nasledovalo v rokoch po uzavretí Druhého koncilu, čo sa spája s veľkými stratami viery, povolaní a vernosti.
Bola to revolúcia uskutočnená pre ekumenické dôvody. Mnohé sily vrátane tých zo strany protestantov boli priamo zapojené do snahy zosúladiť liturgiu s protestatskými službami…To urobila elitárskym, rušivým a bezohľdným spôsobom rímska liturgická komisia a bolo to Pavlom VI. nanútené celej cirkvi – nie bez spôsbenia veľkých trieštení a sporov v mystickom Tele Kristovom, ktoré zostávajú takými až do dnešného dňa. Pre mňa je jasná jedna vec, že keď môžete posúdiť strom podľa jeho ovocia, potom je nevyhnutne potrebné pravdivé nové zhodnotenie pokoncilovej liturgickej reformy, historicky pravdivé a precízne, nie ideologické, otvorené ako nová generácia mladých veriacich, ktorí nepoznajú ani nečítajú koncilové dokumenty. Nemajú problém s nostalgiou, pretože poznajú cirkev iba v dnešnej podobe. Z dnešnej perspektívy liberálny katolicizmus, alebo progresivizmus od sedemdesiatych rokov, najnovšie pod zásterkou synodálnej cesty už mal svoj čas a zahnal cirkev do slepej uličky. Frustrácia je značná medzi veriacimi, je ju badať všade. Sväté omše v nedele aj vo všedné dni sú navštevované hlavne starými ľuďmi, mladí ľudia, až na niekoľko miest, chýbajú. Dnes sa už reforma riadi sama, lebo nikto už nechodí na tie omše. Nikto sa nedíva na hrozné výsledky reforiem. Ako sa môže nazerať na postkoncilovú reformu tak nekriticky a úzkoprso po všetkých tých rokoch, ak ju posudzujeme podľa ovocia?… Ako môžete nevidieť, že je čas navrátiť sa k tradícii?“
Krátke vysvetlenie kontextu (pre lepšie pochopenie)
- Druhý vatikánsky koncil (Vatikán II): Bol zhromaždením katolíckych biskupov v rokoch 1962 – 1965, ktorého cieľom bola aggiornamento (aktualizácia) Cirkvi pre moderný svet.
- „Jar Cirkvi“: Bol to optimistický výraz, ktorý používali mnohí účastníci a zástancovia koncilu na vyjadrenie nádeje na oživenie a nový rozkvet katolíckej viery po jeho skončení.
- „Duch koncilu“: Označuje často nejasné, dokonca progresívne interpretácie textov koncilu, ktoré idú niekedy nad rámec ich doslovného znenia. Kritici, ako Marian Eleganti, tvrdia, že toto odvolávanie sa na „ducha“ viedlo k úpadku a svojvôli.
zdroj: The Remnant TV