Ohýba sa história ranej Cirkvi na ospravedlnenie moderných trendov?
## Vytrhnutý citát sv. Cyrila Jeruzalemského
Pri obhajobe moderného spôsobu prijímania Eucharistie na ruku sa často vyťahuje známy argument z dejín. Boli sme požiadaní o reakciu na tvrdenie, že sv. Cyril Jeruzalemský, biskup a učiteľ Cirkvi († 18. marec 386) napísal vo svojej knihe: „Keď prichádzaš, nepristupuj s natiahnutými dlaňami ani s rozovretými prstami, ale urob z ľavej ruky trón pre pravú, ktorá má prijať Kráľa. Do dutej dlane prijmi Kristovo telo…“
Mnohí veriaci si pod týmto starobylým spojením predstavujú to, čo vidíme v našich kostoloch dnes. Skutočnosť ranej Cirkvi však bola diametrálne odlišná. Hovoriť v tomto smere o „návrate ku koreňom“ je absolútnym nepochopením histórie.
## Tri fakty o tom, ako vyzeral „trón pre Kráľa“
Prax starovekej Cirkvi nemala s tou dnešnou nič spoločné. Riadiac sa pokynmi sv. Cyrila, veriaci dodržiavali prísne pravidlá:
- Žiadne branie prstami: V ranej Cirkvi veriaci nikdy nebrali Eucharistiu prstami druhej ruky, aby si ju sami vložili do úst (čo je prax, ktorú do liturgie zaviedol až Ján Kalvín v rámci popretia reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii).
- Prijímanie priamo z dlane ústami a následná purifikácia: Veriaci urobil z rúk „trón“, kňaz mu položil Kristovo Telo na dlaň a veriaci sa v hlbokom predklone dotkol dlane priamo ústami.
- Purifikácia jazykom a umývanie: Následne v ďalšom spojenom úkone si dlane starostlivo skontroloval a jazykom purifikoval (čiže vylízal dlaň), aby skonzumoval aj tie najmenšie čiastočky (tzv. fragmenty), aby nič nepadlo na zem. V mnohých komunitách bolo zvykom, že pri východe z chrámu boli pripravené nádoby s vodou, kde si veriaci ruky ešte rituálne opláchli.
## Dôležité doplnenie: Čo v citáte tendenčne vypadlo?
Aby sme predišli zavádzaniu, je kriticky dôležité doplniť pokračovanie nedokončeného citátu sv. Cyrila. Ten vo svojich Mystagogických katechézach hneď v nasledujúcej vete píše:
…prijmi Kristovo telo a dávaj pozor, aby si z neho nič nestratil. Lebo keby si z neho niečo stratil, bolo by to akoby si stratil časť z vlastného tela. Povedz mi, keby ti niekto dal zlatý prach, nedržal by si ho s najväčšou opatrnosťou, aby ti z neho neubudlo? O čo starostlivejšie teda musíš bdieť nad tým, aby neodpadla ani omrvinka z toho, čo je drahšie ako zlato a drahokamy?
## Prechod k prijímaniu do úst a moderná neposlušnosť: Prečo je dnešné prijímanie na ruku ovocím neposlušnosti?
Zmena kvôli úcte: Práve z obavy pred zneuctením týchto drobných partikúl a prehlbovaním úcty k reálnej prítomnosti Krista, Cirkev postupne (už od 5. a 6. storočia) prešla na prijímanie výlučne do úst, najčastejšie v kľaku.
Dnešná moderná prax prijímania na ruku nevznikla organickým návratom ku koreňom. Vznikla v 60. rokoch 20. storočia ako prejav neposlušnosti niektorých kňazov a biskupov v Belgicku a Holandsku, ktorí ju zaviedli bez povolenia Ríma. Pápež sv. Pavol VI. sa snažil túto prax zastaviť (v dokumente Memoriale Domini z roku 1969 potvrdil, že tradičný spôsob sa má zachovať), avšak pod veľkým tlakom nakoniec udelil pre tieto krajiny výnimku (indult), ktorá sa neskôr rozšírila.
Hoci najdôležitejšie je prijať Krista do čistého srdca, je dobré poznať historickú pravdu: kým v staroveku bol spôsob prijímania prejavom najvyššej mystickej bázne, moderný spôsob bol do Cirkvi vnesený skrze neposlušnosť a nesie v sebe obrovské riziko straty fragmentov Pána Ježiša.
Šliapeme po Kristovi? Neviditeľné riziko, ktoré so sebou nesie moderné prijímanie na ruku
Je pravdou, že cieľom je spása našej duše a úcta k Pánovi a samozrejme, že najdôležitejšie je prijať Krista do čistého srdca. Je tiež pravdou, že ľudská psychika je prepojená s telom. Naše fyzické gestá spätne formujú to, čomu veríme. Prijímanie do úst vyjadruje našu úplnú závislosť na Bohu. Sme ako deti, ktoré Boh sýti. Taktiež sa tým minimalizuje riziko zneuctenia Eucharistie – vypadnutia hostie alebo zanechania drobných častíc (partikúl) na rukách veriacich, ktoré potom padajú na zem a ľudia po nich šliapu. Kľaknutie je univerzálne gesto podriadenosti. Keď kľačíme, uznávame, že Boh je nekonečne veľký a my sme stvorení z prachu. Je zároveň dobré vedieť, že kým v staroveku bol spôsob prijímania prejavom najvyššej mystickej bázne (vrátane purifikácie dlane), moderný spôsob bol do Cirkvi vnesený skrze neposlušnosť a nesie v sebe veľké riziko straty fragmentov.
Sensus-Fidelium
Zhrňme si na záver tri piliere starovekej praxe, ktoré vyjadrujú obrovskú bázeň ranej Cirkvi – tú bázeň, ktorá sa dnes už vytráca:
1. Vizuálna kontrola bola absolútnou nutnosťou: Veriaci sa na svoju dlaň nepozrel len tak zbežne. Pozeral sa na ňu s obrovskou bázňou. Hľadal akúkoľvek, aj tú najmenšiu čiastočku (fragment).
2. Purifikácia jazykom: Veriaci čiastočky z dlane vylízal jazykom alebo pozbieral perami.
3. Umývanie rúk: V mnohých komunitách bolo navyše zvykom, že pri východe z chrámu boli pripravené nádoby s vodou, kde si veriaci ruky ešte rituálne opláchli, aby sa definitívne zabezpečilo, že na koži neostalo vôbec nič.
Sensus-Fidelium