Svätá omša je nekrvavou obetou a zázrakom, pri ktorom sa chlieb a víno stávajú skutočným Telom a Krvou nášho Pána. Kým však na Zelený štvrtok slávime ustanovenie Eucharistie v tichu a s tieni nadchádzajúceho Kristovho utrpenia, slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je dňom, kedy našu vďačnosť manifestujeme naplno, verejne a s triumfom.
Božie Telo je prikázaný sviatok, ktorý nás volá urobiť niečo radikálne – vyjsť so živým Kristom von priamo do našich všedných ulíc. Dnes so srdcom prekypujúcim úctou sprevádzame Kráľa kráľov.
Verejná oslava
Viera v reálnu prítomnosť Ježiša v Oltárnej sviatosti bola v stredoveku terčom heretických útokov. Cirkev na ne odpovedala dogmatickým potvrdením na Štvrtom lateránskom koncile (1215). V tom období sa v niektorých kláštoroch udomácnil obrad pozdvihovania, ktorý sa časom rozšíril po celej Európe.
Významný impulz pre ustanovenie sviatku ľudovo známeho ako Božie Telo predstavujú videnia blahoslavenej Juliány z Lutychu z Belgicko. Tento veľkolepý sviatok pre CELÚ Cirkev ustanovil Pápež Urban IV. v roku 1264 a na písanie liturgických textov si vybral nikoho iného než veľkého učiteľa Cirkvi, sv. Tomáša Akvinského. Neskôr pápež sv. Ján XXII. pridal k tejto slávnosti to, čo ju dodnes robí takou jedinečnou – slávnostnú eucharistickú procesiu.
Sviatok Predrahej Krvi sa popri sviatku Božieho Tela slávil už od 17. storočia. Na celú Cirkev ho v roku 1849 rozšíril blahoslavený Pius IX., pričom jeho slávenie určil na prvú júlovú nedeľu. Svätý Pius X. v roku 1914 tento termín ustálil pevne na 1. júla. Súčasná podoba liturgického kalendára však oba tieto sviatky spojila do jedného – Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Týmto krokom sa naplnil pôvodný zámer pápeža Urbana IV., ktorý už vo svojej bule Transiturus de hoc mundo zdôrazňoval, že Eucharistia je jedným nedeliteľným tajomstvom, ktoré v sebe spája Ježišovo Telo i Krv.
Tradícia štyroch oltárov: Žehnanie svetu
Procesie nie sú moderným výmyslom. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov. Procesie sú starobylým vyjadrením putujúcej Cirkvi, sú pre nás pripomienkou obsiahnutého Božieho dobrodenia a konáme ich tiež z vďaky za obsiahnutú Božiu pomoc.
Podľa slovenskej tradície rodiny pred svojimi domami s láskou pripravujú štyri oltáriky zo zelene, kvetov a domácich devocionálií. Tieto štyri zastavenia symbolizujú štyri svetové strany. Procesia s monštranciou je tak jasným svedectvom: Kristus neprišiel len pre vyvolených, jeho ochota a milosť sú nasmerované do celého sveta – prísť aj k tým, ktorí ho ešte nepoznajú. Keď kňaz pri každom oltáriku dvíha monštranciu, Kristus hľadí na naše domovy a žehná im.
Užitočné vedieť: Deti rozsypávajúce lupene kvetov a veriaci spievajúci eucharistické piesne nie sú len peknou dekoráciou. Každý veriaci, ktorý sa nábožne zúčastní na tejto eucharistickej procesii (či už vonku, alebo vnútri chrámu), môže za obvyklých podmienok získať úplné odpustky.
Manifestácia viery v dnešnom svete
Súčasná podoba sviatku, ktorá v liturgickom kalendári spojila sviatok Kristovho Tela so sviatkom jeho Predrahej Krvi, dokonale napĺňa pôvodný zámer Cirkvi: osláviť nedeliteľné a jednotné tajomstvo Eucharistie.
Nezostávajme preto na Božie Telo len v kostolných laviciach. Vyjdime do procesie. Ukážme svetu, že Eucharistia pre nás nie je len symbolom, ale živým Bohom, ktorý kráča s nami, uprostred našich miest, našich rodín a našich životov.