Synoda biskupov, ktorú založil pápež Pavol VI. po Druhom vatikánskom koncile v roku 1965, mala slúžiť ako poradný orgán pre pápeža. Jej hlavnou úlohou bolo umožniť biskupom, ako nástupcom apoštolov, radiť Svätému Otcovi v otázkach správy Cirkvi, doktríny a implementácie cirkevných nariadení. Jej podstatou bolo, že išlo o zhromaždenie biskupov.
Zmena pod vedením pápeža Františka
Pod vedením pápeža Františka sa však poňatie synody zásadne zmenilo. Z pôvodného stretnutia biskupov, ktoré si zachovávalo hierarchickú štruktúru Cirkvi, sa stalo zhromaždenie, kde biskupi predstavujú len „jedného z mnohých“. K nim sa pridávajú ďalší kňazi, rehoľníci, laici a dokonca aj nepokrstení. Tento posun je prelomový, pretože takáto synoda, v ktorej majú laici a nepokrstení rovnaké postavenie a hlas ako biskupi, sa stala niečím, čo sa v histórii Cirkvi ešte nestalo.
Táto nová koncepcia, ktorú cirkevný teológ otec Robert McTague označuje za „roztržku s históriou“, v podstate mení definíciu a účel synody. Je nepochopiteľné, že by sa do riadenia a rozhodovania Cirkvi, ktoré tradične prislúcha osobám s posvätným rádom, zapájali aj neordinovaní členovia.
Nebezpečenstvo vágnosti a manipulácie
Základným problémom, na ktorý upozorňuje otec McTague, je neurčitý a „nekonečne plastický“ jazyk, akým sa o synodalite hovorí. Pojmy ako „synodalita“ či „synodálna cirkev“ nemajú jasnú a jednoznačnú definíciu. Podobne ako v minulosti „duch Druhého vatikánskeho koncilu“ sa aj synodalita stáva frázou, ktorá môže ospravedlniť akúkoľvek zmenu. Táto slovná hmla otvára dvere pre manipuláciu, pretože nejasné termíny umožňujú presadzovať agendu, ktorá by inak nebola prijateľná.
Tento nedostatok presnosti v jazyku môže viesť k teologickým „šarádam“, keď sa ustálené a jasné doktrinálne otázky, ako napríklad otázka vysviacky žien alebo morálna povaha homosexuálnych činov, znova a znova otvárajú na diskusiu. Namiesto toho, aby sa tieto otázky považovali za vyriešené, znova sa o nich študuje a rokuje, pravdepodobne s cieľom dosiahnuť iný výsledok, než aký určuje tradičná doktrína.
Otec McTague zdôrazňuje, že nový koncept synody, s otvoreným prístupom a „počúvaním“, sa môže stať nástrojom na pretláčanie ideológií, ktoré nie sú v súlade s posvätným učením Cirkvi. Podľa neho je dôležité, aby sa prebralo, aké zmeny to v Cirkvi prinesie a či sú v súlade s tým, čo Kristus zveril Cirkvi pri jej založení.
Hierarchia vs. „zhromaždenie všetkých“
Jednou z najväčších kontroverzií novej synody je, že pripomína štruktúru anglikánskej alebo iných protestantských cirkví. Tieto spoločenstvá, ktoré prešli podobným procesom „kongregacionalizmu“, kde sa rozhodnutia prijímajú na stretnutiach všetkých členov, sa v priebehu času dostali do problémov.
Katolícka cirkev je od svojho počiatku založená na hierarchickom usporiadaní, kde riadenie a vyučovanie sú zverené nástupcom apoštolov – biskupom. Zapájanie laikov a nepokrstených do riadiacich štruktúr, ako to predpokladá nová synodalita, predstavuje radikálny odklon od historického a teologického základu Cirkvi.
Súčasná synodalita je skôr iniciatívou zhora, ktorú netlačí „zdola“ žiaden masový dopyt. Biskupi a kňazi sa nestretli so žiadosťami svojich veriacich o viac zasadnutí a komisií. Zmena skôr vyzerá ako spôsob, ako istí ideológovia presadiť svoje ciele a pretlačiť Cirkev smerom, ktorý sa im pozdáva, bez ohľadu na jej tradičné zriadenie. Je dôležité vrátiť sa k definíciám a merať „synodalitu“ podľa toho, čo Kristus zjavil svojej Cirkvi. V opačnom prípade sa môže stať, že v mene „nového“ prístupu dôjde k rozkladu cirkevného poriadku.
zdroj: The World Over August 14, 2025 | SYNODALITY? Fr. Robert McTeigue with Raymond Arroyo