Svetom i našimi diecézami sa šíri znepokojivý fenomén. Tradícia, ktorá formovala svätcov po viac než tisíc rokov, sa dnes stáva terčom systematického ťaženia zo strany modernistických hierarchov.
Záleží vôbec na forme?
Keby sme Pána Ježiša prijímali len duchovne, tieto detaily by sme neriešili. Avšak katolícka náuka hovorí jasne: Pán je živý chlieb a pod spôsobom chleba ho fyzicky prijímame. Je preto úplne prirodzené a logické, že Cirkev počas storočí dospela k záveru, že k nebeskému chlebu pristupujeme s najväčšou opatrnosťou. Aj preto už viac ako tisíc rokov praktizujeme v cirkvi prijímanie do úst, pričom jedným z dôvodov je bezpečnosť každého fragmentu.
Podľa stále platnej inštrukcie Redemptionis Sacramentum je spôsob prijímania v pokľaknutí a do úst definovaný ako riadny spôsob. Prijímanie na ruku je len dovolenou výnimkou, ktorú smie veriaci využiť tam, kde to schválila príslušná biskupská konferencia. Dnes sme však svedkami paradoxu, kedy sa z výnimky robí bič na verných katolíkov.
Modernistický odliv bázne: Ako otočili slovenskí biskupi
Typickou známkou modernizmu je zabaliť všetko do krásnych fráz o všeobjímajúcej ľudskej láske a jednote. Touto „jednotou“ si však vysvetľujú len slepé prijatie ich vlastného, nového a liberálneho postoja.
Stále väčšiemu počtu pastierov, napáchnutých duchom modernizmu, prekážajú prirodzené vonkajšie prejavy úcty, gestá poklony voči Eucharistickému Kristovi v momente osobného stretnutia človeka so svojím Stvoriteľom.
- Vo svojich pastierskych listoch neváhajú biskupi nechať kňazov čítať vymyslené frázy o „pýche“ tých, ktorí chcú prijímať tradične. Dochádza k úplnému popieraniu a protirečeniu pôvodným stanoviskám zverejneným v minulosti. Spomínate si na list biskupa Chovanca? Pripomeňme, že list vo veľmi podobnom znení zverejnil i bp. Galis. Písali o tom na portáli Christianitas.sk
- V tejto súvislosti – spomínate si na pôvodné argumenty niekotrých biskupov v neprospech spôsobu prijímania na ruku v stoji, keďže táto prax v západných krajinách výrazne prispela k vytrácaniu viery v reálnu prítomnosť Pána? A čo sa stalo s týmito argumentmi? Budeme plánovať katechézy o maximálnej úcte k Eucharistii, zatiaľ čo sa budeme vysmievať z giest, ktoré súladne vyjadrujú tento postoj i prejavom? Deti sa navyše učia príkladom viac, ako slovom. Keď vidia svojho otca i matku pokľaknúť v momente prijímania vzácneho živého chleba, ktorým sme kŕmení a ostane v nich jasnejšie vnímanie a vedomosť o prítomnosti Kráľa, ktorého prijímame, než keď im to budeme hovoriť bez tohto príkladu.
- Na jednej strane silná teologická katechéza o reálnej prítomnosti, na druhej strane spôsob zaobchádzania, ktorý svojou formou túto výnimočnosť vnímateľne „zrieďuje“. V katolíckej tradícii platí zásada Lex orandi, lex credendi (zákon modlitby je zákonom viery). Ak je gesto (prijímanie v stoji na ruku) rovnaké, akým prijímame bežnú potravinu, podvedomie človeka – a najmä dieťaťa – to nebude vnímať s výnimočnosťou. Naopak, keď vidí svojich rodičov (svoje vzory), ako kľakajú, prijímajú so stíšením a bázňou, katechéza o reálnej prítomnosti sa stáva suverénnou a prirodzenou. Slová potom už len potvrdzujú to, čo dieťa videlo a zažilo. Je to otázka konzistentnosti. Ak chceme, aby si veriaci uchovali vedomie o Eucharistickom Kráľovi, je takmer nemožné dosiahnuť to len kázňami, ak zaobchádzanie s ním pôsobí dojmom, že ide o bežný úkon.
- Biskup Trstenský: Vo svojich vyjadreniach neustále skloňuje jednotu, no nemá na mysli jednotu v prijímaní Eucharistického Krista na kolenách a na jazyk, teda jednotu s tým, čo je platná inštrukcia Jána Pavla II. implikuje ako riadny spôsob prijímania. Z tohto dokumentu jasne vyplýva, že kým prijímanie do úst a pokľačiačky je trvalým, univerzálnym a bezvýhradným právom veriaceho (bod 92), prijímanie na ruku predstavuje len podmienečnú alternatívu podliehajúcu schváleniu a prísnemu dohľadu. Inými slovami: prijímanie do úst a pokľačiačky je štandardom a garantovaným právom, zatiaľ čo forma na ruku sa viaže na špecifické povolenia biskupských konferencií a v prípade rizika znesvätenia ju dokument priamo zakazuje. Povedané ešte jednoduchšie – kým forma prijímania na ruku má charakter miestne povolenej výnimky, ktorú je možné pri hrozbe znesvätenia pozastaviť, prijímanie pokľačiačky a do úst zostáva všeobecným a nedotknuteľným pravidlom. Namiesto tohto poriadku však biskup Trstenský prijímanie na ruku „ospevuje“. Rozšírenie tejto výnimky prezentuje ako novú jednotu a ponúka typicky antropocentrický pohľad – teda optiku, v ktorej centre stojí človek a to, čo vyhovuje jemu.
Pýtame sa: Kde zostala prvoradá bázeň pred Bohom? Kde je ten najistejší spôsob zaobchádzania s krehkou Eucharistiou? Ak sa nepoužíva paténa, ktorá zachytávala fragmenty, a tieto čiastočky – Kristovo Telo – ostávajú na prstoch a dlaniach veriacich, akú starostlivosť o konsekrované Hostie to prezrádza?
Argumenty modernistov sú falošné. Hovoria napríklad o „čistote jazyka“. Ale hneď sa ponúka otázka: Nemá byť predovšetkým očistené srdce? Navyše, neskončí hostia tak či tak na jazyku človeka, aj keď mu ju dajú na ruku? Nehovoriac o tom, že prijímanie na ruku pootvorilo dvere masívnemu nárastu krádeží a profanácií Najsvätejšej Sviatosti.
Našťastie, nie všetci pastieri kráčajú touto cestou. Svetlým príkladom je arcibiskup Anthony Fisher zo Sydney, ktorý vo svojej diecéze naopak zavádza kľakadlá a oltárne mriežky, aby sa tradičný a úctivý spôsob prijímania čo najviac rozširoval.
Frontálny útok v USA: Kardinál McElroy a odpor verných kňazov
Kým na Slovensku sa zatiaľ bojuje najmä slovne a pastierskymi listami, za oceánom v USA už modernizmus prešiel do fázy otvorených zákazov. Hlavnou postavou tejto liturgickej kontroverzie je kardinál Robert McElroy, arcibiskup Washingtonu (ktorý na tento vplyvný post nastúpil v marci 2025 po desiatich rokoch riadenia diecézy San Diego).
Pripravovaný zákaz vo Washingtone: Podľa informácií, ktoré zverejnila novinárka Christine Niles zo Stella Maris Media na základe stretnutia s kňazmi, kardinál McElroy vydal direktívu, podľa ktorej sa v chrámoch washingtonského arcibiskupstva nesmú inštalovať ani reinštalovať žiadne oltárne mriežky (comulgatorios). Zakázané a nedoporučené je dokonca aj používanie dočasných či prenosných kľakadiel pre veriacich, ktorí chcú prijímať na kolenách.
Argumenty Washingtonu? Vraj to „narúša plynulosť procesie pri prijímaní“ a hrozí riziko, že z individuálnej voľby veriacich by sa kvôli prítomnosti kľakadiel mohla stať opäť masovo rozšírená prax. Modernisti sa teda otvorene boja, že by tradícia mohla infikovať veriacich späť k vonkajšiemu gestu pre vyjadrenie úcty. Mimochodom, gesto úcty je nevyhnutnosť pred svätým prijímaním, aj keby to bol iba úklon. Univerzálne právo Cirkvi jasne stanovuje, že žiadnemu veriacemu nesmie byť odopreté sväté prijímanie len preto, že kľačí. Nové direktívy, o ktorých sa rozpráva vo wahigntonskej arcidiecéze vyvolali pobúrenie, hoci ona sama zatiaľ oficiálny dekrét nevydala.
Ako veľmi by sa nad zavádzaním týchto noriem zarmútila Matka Tereza, ktorá bez okolkov a váhania pomenovala prijímanie Eucharistie na ruku najväčším zlom! Pavol VI. aj Ján Pavol II. to nezaviedli s nadšením, bol to pre nich bolestný útupok pod obrovským tlakom západných biskupských konferencií (najmä z Holandska, Nemecka a Francúzska), kde sa táto prax už neposlušne šírila (aj bez indultu). Pavol VI. v dokumente Memoriale Domini (1969) jasne napísal, že tradičný spôsob (do úst a v pokľaknutí) sa má zachovať, pričom výnimku na ruku udelil len ako indult za prísnych podmienok. A Ján Pavol II. v Dominicae Cenae (1980) otvorene napísal, že ho bolí nedostatok úcty spojený s týmto spôsobom. Navyše, táto novodobá prax sa totiž diametrálne líši od prijímania z dlane v ranej Cirkvi, v hlbokom predklone ústami z dlane, ktorá sa následne pozorne skontrolovala a purifikovala.
Doplňme, že kardinál McElroy nie je v kontroverziách nováčikom. Len nedávno, začiatkom júna, plnil titulky novín, keď odvolal dlhoročného exorcistu monsignora Stephena Rossettiho z jeho pôsobiska a zrušil prepojenie diecézy s Centrom sv. Michala pre duchovnú obnovu kvôli jeho vyjadreniam prepájajúcim fenomén UFO s démonickou aktivitou. Následne McElroy udriera na samotné srdce liturgie.
Viac než 30 kňazov sa obrátilo na Vatikán
Washington nie je prvý. Podobný radikálny krok urobil v diecéze Charlotte (Severná Karolína) biskup Michael Martin. Ten v pastierskom liste z decembra minulého roka natvrdo zakázal akékoľvek oltárne mriežky, kľakadlá či individuálne kľačadlá pri verejných bohoslužbách s tvrdením, že to odporuje normám amerických biskupov.
Tento krok však narazil na tvrdý odpor verného kléru, ktorý odmietol asistovať pri likvidácii úcty k Eucharistii. Viac než 30 kňazov z diecézy Charlotte sa oficiálne obrátilo na Vatikán a predložilo formálne dubia (otázky). Žiadajú Rím o jasné stanovisko, pokiaľ siahajú kompetencie biskupa a či má právo takto drasticky obmedzovať a zakazovať stáročné, Cirkvou schválené vyjadrenie bázne pred Eucharistiou.
Zostaneme ticho?
Situácia z USA ukazuje, kam vedie cesta ústupkov a modernizmu, ktorú u nás razia vzdelaní a vysokopostavení biskupi. Ak sa dnes nepostavíme za právo kľačať pred naším Kráľom a Bohom, zajtra nám môžu kľakadlá z kostolov zmiznúť úplne, zahalené do fráz o „pohodlí človeka“ a „jednote v poslušnosti“.
Modlime sa za našich kňazov, aby mali rovnakú odvahu ako ich tridsiati bratia v Amerike.
Aktualizované:
Doplňujeme o tri body, zo stále platnej inštrukcie Redemptionis Sacramentum*:
91. Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.
92. Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.
93. Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.
Pripájame video s Vašimi otázkami, na ktoré trpezlivo odpovedal vdp. Doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD.