V poslednej dobe sme sa dozvedeli, vďaka práve informáciám od vás, milí priatelia, znepokojivé novinky o viacerých incidentoch v slovenských farnostiach.
V slovenskom prostredí je hlbokým rozporom, že práve kňazi vedome ignorujúci platné cirkevné predpisy ako je inštrukcia Redemptionis Sacramentum (body 90 – 93)* a iné, vyžadujú od veriacich absolútnu poslušnosť voči ich svojvôli, zatiaľ čo sú sami v realite neposlušní voči nariadeniam Cirkvi.
Ak kňaz odmieta riadne disponovanému veriacemu podať sväté prijímanie do úst alebo v kľaku, pretože kňaz svojvoľne presadzuje a núti k prijímaniu na ruku alebo v stoji, (príp. nepoužíva paténu**), prejavuje sám neposlušnosť voči platným ustanoveniam a navyše zneužíva svoju autoritu, čo platná spomínaná inštrukcia ešte k tomu osobitne vyslovene zakazuje. A presne tieto prípady sa stále opakujú a znásobujú.
Prijímanie do úst a v kľaku je stále riadna forma sv. prijímania, na ruku povolený idult. Kňaz nemá právo svojvoľne brániť veriacemu v legálnom spôsobe prijímania a presadzovať vlastnú vôľu, ako sa zdôrazňuje v závere bodu 91 platnej inštrukcie:
Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.
1. Prijímanie do úst a v kľaku (Riadna forma)
Prijímanie do úst zostáva základným a univerzálnym spôsobom prijímania Eucharistie. Dokument Redemptionis Sacramentum zdôrazňuje právo veriaceho vybrať si túto formu:
- Právo veriaceho: Každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojho rozhodnutia do úst (čl. 92).
- Postoj: Hoci sa v mnohých krajinách ustálilo prijímanie postojačky, kľačanie je stále považované za tradičný a vysoko vhodný prejav úcty.
2. Prijímanie na ruku (Povolená výnimka / Indult)
Prijímanie na ruku nie je v základnom liturgickom práve „univerzálnym pravidlom“, ale je postavené na osobitnom povolení, ktoré nazývame indult.
Ak teda zneužívaním svojej autority, KŇAZ NÚTI VERIACICH k poslušnosti voči jeho svojvôli, zatiaľ čo on SÁM prejavuje NEPOSLUŠNOSŤ voči platným nariadeniam,
nastáva otázka:
Je nasledovanie svojvôle kňaza zachovávaním cnosti poslušnosti? Nie je to presne naopak? A v prenesenom význame: Nie je, všeobecne vzaté, zachovávanie poslušnosti voči svojvôľu prejavujúcim hierarchom, ktorí od podriadených vyžadujú poslušnosť aj za cenu popierania vlastného svedomia, vlastne porušením poslušnosti, ktorú je veriaci povinný zachovávať v prvom rade voči Bohu, ako to ukazuje sv. Písmo?
Žijeme ťažké časy, ale nemali to ľahké ani ľudia v časoch minulých. Dilemou poslušnosti sa zaoberali aj mnohí svätí. Dokonca v extrémnych prípadoch boli svätí v rozpore s hierarchiou a odmietali prejaviť poslušnosť, ak to bolo v rozpore s ich svedomím. Svätý Atanáz bol dokonca exkomunikovaný pápežom Libériom. (Teológovia sa však zhodujú, že exkomunikácia vynútená nátlakom, a teda neplatná.)
Dilemami poslušnosti sa zaoberalo množstvo svätých, ktorí aj za cenu nepochopenia (ako sv. Mikuláš a i. ) a mučeníctva (ako sv. Jana z Arku, ktorá zomrela ako exkomunikovaná), uprednostnili vždy vernosť Bohu a tým nám dali svedectvo o cnosti.
Všeobecne možno povedať, že sa nejedná o cnosť poslušnosti, ak je prejavená kvôli pohodlnosti, zo strachu o postavenie alebo z pretvárky. V takom prípade ide skôr o zabelosť, než o cnosť. Najdôležitejším meradlom je svedomie, o ktorého správne formovanie sa musíme usilovať a vynaložiť všetko úsilie. To nemôže byť v rozpore s objektívnou pravdou (napríklad Desiatimi prikázaniami a pod.) Je to práve osobné svedomie, kde do duše človeka prehovára Boh a ktoré má prioritu.
_________________________________________________________________________________________________
*Redemtionis Sacramentum (zdroj TK KBS):
Bod 90. „Veriaci prijímajú pokľačiačky alebo postojačky, ako to ustanovila konferencia biskupov“ a potvrdila Apoštolská stolica. „Ale keď prijímajú postojačky, odporúča sa, aby pred prijatím sviatosti prejavili patričnú úctu, podľa tých istých stanovených noriem.“
Bod 91. Pri rozdávaní svätého prijímania treba pamätať, že „posvätní služobníci nemôžu odoprieť sviatosti tým, ktorí ich vhodne žiadajú, sú riadne disponovaní a právo im nezakazuje, aby ich prijali“. Každý pokrstený katolík, ktorému podľa práva nie je zakázané, musí byť pripustený k svätému prijímaniu. Teda nie je dovolené odoprieť nikomu z veriacich sväté prijímanie len preto, lebo napr. chce prijať Eucharistiu pokľačiačky alebo postojačky.
Bod 92. Hoci každý veriaci má vždy právo prijať sväté prijímanie podľa svojej vôle do úst, ak niekto z prijímajúcich chce prijať sviatosť na ruku v krajinách, kde to konferencia biskupov s potvrdením Apoštolskej stolice dovolila, nech sa mu svätá hostia dá. Predsa však osobitne treba dbať o to, aby ju prijímajúci prijal hneď pred vysluhovateľom, aby nik s hostiou na ruke neodišiel. Ak by hrozilo nebezpečenstvo znesvätenia, sväté prijímanie sa veriacim na ruku nemá podávať.
Bod 93. Pri prijímaní veriacich treba držať paténu, aby sa vyhlo nebezpečenstvu, že svätá hostia alebo nejaký jej úlomok padne na zem.
Bod 94. Nie je dovolené, aby si veriaci svätú hostiu alebo posvätný kalich „sami brali, tým menej, aby si podávali medzi sebou z ruky do ruky“. V tejto veci treba navyše odstrániť zlozvyk, že si snúbenci na sobášnej omši navzájom vysluhujú sväté prijímanie.
**Spomínam si na rozhovor s pomocným biskupom bratislavskej arcidiecézy, ktorý ma s presvedčivým pokojom ubezpečoval, že hostie sú vyrobené tak, aby sa z nich netrúsilo, a že obavy o ich drobenie sú prakticky neopodstatnené. Táto teória však narazila na realitu znova predminulú nedeľu, keď sa mi naskytol pohľad vyvracajúci jeho tvrdenia. Priamo pred mojimi očami pristála na paténe celkom jasná, drobná odrobinka. Sledovala som, ako ju kňaz s mimoriadnou opatrnosťou a sústredením zmietol späť do nádoby, akoby tým gestom zachraňoval celú vážnosť situácie, a následne bez slova pokračoval v rozdávaní svätého prijímania. Bol to jeden z tých momentov, kedy vlastný zrak v sekunde zbúral hradbu autoritatívnych vyjadrení. Sú totiž rôzne hostie s rôznou mierou „drobivosti“, podľa spôsobu výroby, ale „nedrobivé“ hostie neexistujú. Preto sú patény nevyhnutné a opodstatnené a vyžadujú sa, pretože v každom úlomku, nech je akokoľvek malý, je prítomný náš Pán. (bod 93 spomínanej inštrukcie)
Ak vás zaujíma história praxe sv. prijímania na ruku a iné platné cirkevné predpisy týkajúce sa podávania sv. prijímania, pozrite si video s cirkevným historikom, publicistom a prednášajúcim na teológickej fakute, PhDr. Radomírom Malým.