Svojvôľa pri slúžení svätej omše je dlhodobou a hlbokou ranou na tele Cirkvi. Mnohí veríaci dnes namiesto posvätnej liturgie čelia „tvorivosti“ celebrantov, ktorí si najsvätejšiu obetu pletú so vlastným autorským predstavením. Z úst obetného kňaza sa stáva improvizovaný moderátor a zo svätyne a novej omše javisko pre osobné duchovné štýly. Na tento závažný problém najnovšie poukázal aj novozélandský biskup Stephen Lowe z Aucklandu, ktorý vyzval svojich kňazov a liturgické komisie k nekompromisnej revízii liturgickej praxe.
Biskup vo svojom liste jednoznačne zdôraznil, že Eucharistia sa musí sláviť presne tak, ako to žiada Cirkev, a nie podľa subjektívneho vkusu celebranta.
Kňaz je sluhom liturgie, nie jej vlastným autorom
Jedným z najdôležitejších bodov výzvy je pripomenutie základnej pravdy: rubriky a predpisy svätej omše nie sú len akýmisi formalitami či vonkajšími pravidlami. Odzrkadľujú teologické a duchovné základy viery. Kňaz nie je vlastníkom liturgie, ktorý si ju môže prispôsobovať podľa vlastných preferencií, ale jej sluhom. Liturgia bola zverená Cirkvi samým Pánom, a preto kňazovi neprislúcha do nej svojvoľne zasahovať, dopĺňať ju či meniť texty.
Biskup Lowe vo svojom liste pomenoval tvrdú realitu, s ktorou sa katolíci stretávajú denne: zakorenená prax vo farnosti nezískava legitimitu len preto, že sa tak robí už roky. Rôzne zvyklosti a svojvoľné úpravy, ktoré sa do farností predierali desaťročia, sa musia nekompromisne konfrontovať so Všeobecnými smernicami Rímskeho misála a overenými normami Cirkvi.
Aucklandský biskup v tejto súvislosti uviedol aj osobný príklad a priznal, že dôkladné štúdium liturgických noriem ho doviedlo k oprave vlastného spôsobu slávenia, aby spolu s veriacimi mohol hlbšie vstúpiť do posvätných tajomstiev.
Škodlivá svojvôľa v hudbe
Osobitne pálčivým problémom, na ktorý biskup upozornil, je liturgická hudba. Vo farnostiach a školách sa často objavujú spevy a hudobné úpravy, ktoré vôbec neodpovedajú schválenému textu v Misáli.
Lowe striktne požaduje, aby všetky hudobné verzie omšových častí – Glória, Sanktus, eucharistická akklamácia, Veľké Amen a Agnus Dei – boli absolútne verné oficiálnemu textu a používali presné slová z Rímskeho misála. Svojvoľné textové odchýlky a výtvory rôznych hudobných skupín vedú len k liturgickému chaosu. Dôsledok takejto svojvôle býva navyše kontraproduktívny: namiesto toho, aby veriaci spievali a prežívali obetu, sú pre roztrieštenosť odradení a stávajú sa len nemými divákmi.
Pokora pred svätosťou kalvárskej obety
Skutočná krása svätej omše nepochádza z toho, že jej kňaz vtlačí svoju vlastnú pečať alebo „povýši“ obrad vlastnou tvorivosťou. Vyviera z pokornej vernosti a z prijatia liturgie takej, akú nám ju zachovala a odovzdala Svätá Cirkev.
Návrat k vernému dodržiavaniu liturgických noriem, rešpektovanie posvätných textov a odmietnutie svojvôle nie je otázkou premršteného formalizmu. Je to otázka pokory pred Bohom, úcty k Najsvätejšej sviatosti a vernosti spoločenstvu Cirkvi. Aby sa svätá omša opäť stala tým, čím vždy bola a má byť – najvyššou obetou a stredobodom nášho posvätenia, a nie súkromným predstavením jedného človeka.
zdroj: Info Vaticana