Viedeň je už tradične považovaná za duchovný laboratórny priestor, kde sa cirkevné novoty testujú s odvahou, aká sa v Ríme zvyčajne nenosí. Nový viedenský arcibiskup Josef Grünwidl, ktorý v kresle svätého Severína sedí len od jesene minulého roka, nenechal nikoho na pochybách, že chce v šľapajách svojho predchodcu kardinála Schönborna pokračovať v plnom nasadení – a možno ho ešte aj o kúsok predbehnúť.
V rozhovore pre rakúsku verejnoprávnu stanicu Ö1 rozohral Grünwidl symfóniu moderných prianí, nad ktorými by tradičnému katolíkovi ľahko zvlhli oči – ak by nešlo o tragikomédiu stredoeurópskeho liberalizmu.
Sviatosť pre ženy? Bodaj by, ale až po koncile
Najväčšiu pozornosť pútajú arcibiskupove slová o kňažskej vysviacke žien. Grünwidl sa netají tým, že by si kňazské vysviacky žien „osobne veľmi želal“. Zatiaľ ho vraj tlmí len triezvy realistický pohľad: vie, že v tejto chvíli to stále nie je na programe dňa.
Podľa viedenského pastiera by totiž o takejto veci musel rozhodnúť až všeobecný koncil univerzálnej Cirkvi. A tu prichádza drobný teologický zádrhel, ktorý sa vo Viedni zjavne nosí ako nepodstatný detail: učenie Cirkvi v tejto otázke je totiž dávno uzavreté.
Svätý Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio Sacerdotalis (11994) jasne vyhlásil, že Cirkev nemá žiadnu právomoc udeľovať kňazské svätenie ženám a že toto rozhodnutie majú všetci veriaci považovať za definitívne. Kardinál Ratzinger to v roku 1995 len podčiarkol, keď potvrdil, že táto nauka patrí do pokladu viery (depositum fidei). Kánon 1024 Kódexu kánonického práva hovorí rečou priamou a nespochybniteľnou: „Svätenie platne prijíma jedine pokrstený muž.“
Pre moderného biskupa však očividne ani neomylné učenie nie je prekážkou na to, aby v rozhlase zasníval o budúcom koncile, ktorý by dogmatiku ohýbal podľa požiadaviek doby.
| Téma | Postoj arcibiskupa Grünwidla | Učenie a právo Cirkvi |
| Kňazské svätenie žien | „Prial by som si ho“, rozhodnúť musí koncil. | definitívne vylúčené (Ordinatio Sacerdotalis, Kán. 1024) |
| Povinný celibát | nemá nič spoločné s vierou ani dogmami | kánonická disciplína viazaná na príklad Krista a apoštolov; vyššie volanie (1 Kor 7) |
| Generálny sekretár KB | zmena štatútov, aby post mohla zastávať aj laička | podľa aktuálnych štatútov len kňaz; podlieha schváleniu Ríma |
| Asistovaná samovražda | „Treba rešpektovať rozhodnutie svedomia.“ | Ťažký hriech. Porušenie Piateho prikázania a Božej zvrchovanosti. |
Celibát ako zbytočný prežitok a rady pre reformátorov
Pri otázke povinného celibátu sa Grünwidl rozbehol ešte viac. Podľa neho ide len o akékoľvek kánonickoprávne ustanovenie, ktoré „nemá nič spoločné s našou vierou, s pravdami viery ani s dogmami“.
Iste, celibát latinského obradu je disciplinárnou normou, nie dogmou. Zjednodušiť ho však na čisto administratívny predpis bez vzťahu k viere je zjednodušenie, nad ktorým by zaplakal aj svätý Pavol, ktorý celibát vyzdvihuje pre plné nasadenie pre Pánove veci (1 Kor 7), či samotný Kristus, ktorý hovorí o tých, čo sa zriekli manželstva pre nebeské kráľovstvo (Mt 19, 12). Navyše celá apoštolská tradícia svedčí o tom, že apoštoli žili celibátnym životom – či už boli svobodní ako svätý Pavol, alebo po povolaní Kristom praktizovali zdržanlivosť(kontinenciu), ako to bolo v prípade ženatého svätého Petra.
Arcibiskup dokonca zašiel tak ďaleko, že vyzval reformné prúdy k lepšej koordinácii, aby ich hlas v Ríme znel hlasnejšie. Namiesto povzbudzovania k vernosti tradícii tu tak máme biskupský návod na lobing vo Vatikáne.
Milosrdenstvo bez prikázaní: Asistovaná samovražda
Najmrazivejší tón však zaznel pri téme asistovanej samovraždy, ktorá je v Rakúsku legalizovaná od roku 2022. Grünwidl síce citoval kardinála Königa, že človek má umierať za ruku a nie rukou druhého, no vzápätí dodal dodatok, ktorý vyráža dych: „Ak človek napriek všetkej pomoci dospeje k záveru, že urobí krok k asistovanej samovražde, potom toto rozhodnutie musíme rešpektovať.“
Ani slovo o tom, že samovražda je z pohľadu katolíckej morálky ťažkým hriechom a porušením Piateho prikázania. Pripomínať Božie zákony sa už dnes nenosí – hlavne, že rešpektujeme „rozhodnutie svedomia“, aj keď vedie k priamej vzbure proti darcovi života.
Viedenský štandard
Grünwidl nezabudol skritizovať ani rakúsku vládu za obmedzovanie spájania rodín migrantov či zákaz nosenia šatiek na školách, čím potvrdil, že v otázkach progresívnej politiky drží prst na tepne doby s absolutnou presnosťou.
Otázkou zostáva, kam až táto ústretovosť voči svetlu sveta viedenskú arcidiecézu dovedie. Keď sa pastieri Cirkvi snažia byť modernejší než samotný svet, zvyčajne to nekončí obrodou viery, ale prázdnymi kostolmi. Ale hlavne, že vo Viedni máme správne progresívny tón.
zdroje: LSN, INFO VATICANA, KATHPRESS