O náuke viery či morálky sa nehlasuje a ani sa o nich hlasovať nemôže, keďže ide o pravdy prijaté priamo od Boha. Ako príklad uvádza jednoznačné učenie Cirkvi o homosexualite – ktorá je podľa prirodzeného práva a božského Zjavenia vnímaná ako vnútorne neusporiadaná, pričom toto učenie nemožno zmeniť žiadnym väčšinovým hlasovaním ani názorom.
V novom rozhovore s vatikánskou novinárkou Dianou Montagna sa emeritný kurijný kardinál Robert Sarah opäť prihovoril katolíckemu svetu. Bývalý prefekt Kongregácie pre bohoslužbu a sviatostí, ktorý bol v konkláve 2025 mnohými veriacimi – vrátane európskych katolíkov – vnímaný ako veľká nádej pre pápežský úrad, ponúkol hlboko otcovskú reflexiu. Vystríha pred vnútorným rozleptávaním Cirkvi moderným pohanstvom a nejasnou „synodalitou“, pričom pevne obhajuje nenahraditeľný význam tradičnej rímskej liturgie.
I. Nechajte tradíciu dýchať
Kardinál Sarah vo svojej reflexii začína pohľadom na nedávny list pápeža Leva francúzskym biskupom, v ktorom svätý otec požaduje otvorenosť voči kňazom a spoločenstvám slúžiacim svätú omšu v mimoriadnej forme rímskeho rítu (vetus ordo). Kardinál zdôrazňuje, že to, čo bolo napísané francúzskym biskupom, musí bezvýhradne platiť pre všetkých biskupov sveta. Apeluje na pastierov, aby preukázali väčšiu otvorenosť a nevytvárali medzi veriacimi rozdelenia bez vážneho dôvodu.
Pripomína, že všetci biskupi by mali byť povzbudzovaní k otcovskejšiemu, ústretovejšiemu prístupu. Veď aj v samotnom lone Katolíckej cirkvi vedľa seba odpradávna existuje množstvo legitímnych rítov – či už ide o mozarabský, ambroziánsky alebo mnohé ďalšie. Kardinál nevidí žiaden dôvod, prečo by sa mal tradičný rítus radikálne potláčať či úplne znemožňovať. Podľa jeho slov text, ktorý ho ruší a ničí, nemôže byť platným textom, pretože Cirkev je zo svojej podstaty žitou kontinuitou.
Sarah sa odvoláva na nehynúci odkaz pápeža Benedikta XVI., ktorý pripomínal, že to, čo bolo sväté v minulosti, zostáva svätým aj dnes. Tridentínska liturgia má za sebou viac ako 1 600 rokov histórie a je úplne nemysliteľné tváriť sa, že to, čo sa s úctou praktizovalo po celé stáročia, zrazu stráca svoju platnosť.
Veľmi dôrazne varuje, že keď sa bohoslužba premení na istý druh ľudskej zábavy, dochádza k nebezpečnému oslabeniu samotného chápania viery. Tradičná rímska omša, ako sa slávila pred reformou Novus Ordo, vyjadruje s neporovnateľnou jasnosťou katolícku náuku o Kristovej obete, kňazstve a reálnej prítomnosti Krista.
Kardinál vyjadruje svoje hlboké presvedčenie, že liturgia je predovšetkým vzťahom dôvery a úplného odovzdania sa Bohu. Ak je tento vzťah správne nastavený, sám Boh sa postará o to, aby boli dobré aj naše medziľudské vzťahy. Boh prinesie ľuďom skutočný pokoj – v Cirkvi aj vo svete –, no stane sa tak prostredníctvom svätej a dôstojnej liturgie, nie cez divadelné výstupy či svetskú zábavu.
II. Hmla „synodality“ a nemennosť posvätnej náuky
S rovnakou teologickou priamosťou sa kardinál Sarah vyjadruje aj k často skloňovanému pojmu „synodalita“. Priznáva, že ide o abstraktný pojem, ktorému nikdy neporozumel. Upozorňuje, že je nepreložiteľný do afrických jazykov a nemá žiadny pevný základ vo Svätom písme, v histórii a dokonca ani v tradícii Cirkvi.
Pripomína historický kontext: keď pápež Pavol VI. obnovil Biskupskú synodu, mal pred očami jasný a konkrétny cieľ – umožniť biskupom lepšie žiť biskupskú kolegiálnu zodpovednosť a pomáhať pápežovi vernejšie vykonávať jeho poslanie univerzálneho pastiera. Dnes však podľa kardinála naliehavo potrebujeme jasnú a presnú definíciu významu, kompetencií, hraníc a misie synodality – definíciu, ktorá ponechá úplne nedotknutú doktrínu, morálku, samú podstatu aj štrukturálnu konštitúciu Cirkvi.
Kardinál zdôrazňuje, že Cirkev je v prvom rade Nevesta, Matka a Tajomné Telo Kristovo. Nazývať ju zrazu prívlastkom „synodálna“ považuje za veľmi neprimerané, zavádzajúce a pripomína zásadnú pravdu: O náuke viery či morálky sa nehlasuje a ani sa o nich hlasovať nemôže, keďže ide o pravdy prijaté priamo od Boha. Ako príklad uvádza jednoznačné učenie Cirkvi o homosexualite – ktorá je podľa prirodzeného práva a božského Zjavenia, ako je zhrnuté v Katechizme Katolíckej cirkvi, vnímaná ako vnútorne neusporiadaná –, pričom toto učenie nemožno zmeniť žiadnym väčšinovým hlasovaním ani názorom.
Synodálnemu konceptu stavia kardinál do protikladu skutočné misionárske určenie Cirkvi, ako ho učil Druhý vatikánsky koncil a svätý Ján Pavol II. Cirkev nie je len niekto, kto svojvoľne kráča, ale je poslaná, je vo svojej podstate misionárska. Nechápe, prečo by sa mal tento pojem meniť za výraz „synodálna Cirkev“, ktorý v skutočnosti neznamená nič.
V súvislosti s obavami, ktoré vyslovil kardinál Burke ohľadom správy pracovnej skupiny č. 9 – presadzujúcej „zmenu paradigmy“ a zahŕňajúcej vyjadrenia mužov žijúcich v rovnakopohlavných „manželstvách“ (priateľov pátra Jamesa Martina) – Sarah dôrazne odporúča, aby takýto dokument pred prípadným odoslaním do diecéz podliehal prísnemu preskúmaniu samotným pápežom.
Ak chceme zostať verní Božiemu zjaveniu, Katechizmu Katolíckej cirkvi a samotnej prirodzenosti, tento dokument musí pred rozoslaním skontrolovať Svätý Otec. Vystríha pred opakovaním skúsenosti s dokumentom Fiducia Supplicans, kedy sa západná skupina prelátov pokúsila vnútiť celosvetovej Cirkvi svoje západné tendencie. Vyjadruje však dôveru, že pápež pred celosvetovým publikovaním zabezpečí dôkladné preskúmanie kruhmi vernými Cirkvi. Pripomína, že nikto nemá moc meniť morálnu náuku ani iné články viery, pretože nám nenáležia – učenie, ktoré hlásame, je učenie Božie a k žiadnej „zmene paradigmy“ prísť nemôže.
III. Vpád pohanstva a nebezpečenstvo náboženského relativizmu
Kardinál Sarah sa otvorene a kriticky vracia aj k prítomnosti pohanskej sošky Pachamama počas Synodálneho zhromaždenia o Amazónii v roku 2019. S bolesťou opisuje, ako bola táto modla v procesii nesená z Baziliky svätého Petra do Haly Pavla VI. a zostala na očiach počas celého trvania synody. Pripomenul, že kým v minulosti misionári učili afrických konvertitov takéto modly spaľovať, dnes prinášame Pachamamu priamo do baziliky.
Rovnako podrobil kritike aj vyjadrenia pápeža Františka zo Singapuru, kde boli všetky náboženstvá postavené na roveň ako rovnocenné cesty k Bohu. Emeritný prefekt sa naliehavo pýta: aký zmysel by potom malo Vtelenie Božieho Syna? Aký zmysel by mala Kristova obetavá láska, ak by všetky náboženstvá dokázali priviesť človeka k Bohu? V takom prípade by samotný Kristus klamal, keď vyhlásil, že nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie cez neho, a že on sám je bránou. Podľa kardinála to neukazuje na nič iné než na skutočnosť, že do vnútra Cirkvi preniklo rýdze pohanstvo.
IV. Kristova Cirkev nie je mimovládna organizácia
Pri pohľade na budúcnosť kardinál Sarah zdôrazňuje základnú pravdu: Cirkev patrí Kristovi, nie je náš obstarateľský majetok. Nemôžeme si ju svojvoľne vyrábať, pretvárať ani premenovávať len preto, aby sme sa zapáčili duchu tohto sveta. Sme to my, kto sa musí obkresliť a obrátiť ku Kristovi; nie Kristus k nám, k našim osobným nápadom či „zmenám paradigiem“.
Pripomína, že Cirkev nie je mimovládna organizácia (NGO). Ak sa stará už len o sociálne otázky a zanedbáva hlásanie Evanjelia a adoráciu Boha, zabudla na svoje vlastné poslanie.
Napriek všetkým krízam kardinál nestráca nádej. Pripomína Kristov prísľub, že svoju Cirkev nikdy neopustí a zostane s nami až do konca sveta. A práve preto Cirkev neprestane byť svetlom pre ľudstvo.
V závere sa ešte pristavil aj pri konzistóriu kardinálov a pripojil sa ku kritickým hlasom, podľa ktorých boli témy rokovaní zamerané až príliš „horizontálne“. Diskusie sa sústredili takmer výhradne na spoločenské otázky, zatiaľ čo vnútrocirkevné duchovné výzvy a nadprirodzené poslanie Cirkvi zostali na okraji záujmu.
Podľa kardinála musí Cirkev hľadieť na svet predovšetkým cez prizmu svojho vlastného poslania – z perspektívy ponuky toho, čo svet najviac potrebuje, pretože svet bezútešne blúdi v temnote. Úlohou Cirkvi nie je len načúvanie a vedenie dialógu, ale odovzdávanie Božieho svetla. Nie nášho vlastného, ľudského svetla, ale čistého Božieho svetla svetu, ktorý sa nachádza v hlbokej temnote.
zdroj: Twitterový(sieť X) účet novinárky Diany Montagna a kath.net