Skutočný problém nemeckej Cirkvi nespočíva v nedostatku pokrokových reforiem či zbytočne skostnatených štruktúrach, ale v tom, že časť spoločnosti stratila záujem o samotné evanjelium. S týmto jasným a nekompromisným posolstvom vystúpil nový apoštolský nuncius v Nemecku, arcibiskup Hubertus van Megen.
V rozsiahlom rozhovore pre portál Katholisch.de varoval pred nebezpečnou ilúziou, ktorá ovládla nemeckú Synodálnu cestu – pred predstavou, že nadbiehaním svetu a menením cirkevných štruktúr sa podarí zastaviť masívnu sekularizáciu.
Ilúzia, ktorú už Holandsko zažilo
Arcibiskup van Megen, ktorý do Nemecka prišiel len pred niekoľkými mesiacmi po takmer 16 rokoch diplomatickej služby v Afrike, prirovnáva dnešnú situáciu nemeckého katolicizmu k vývoju v rodnom Holandsku pred niekoľkými desaťročiami. Diagnóza vatikánskeho diplomata je neúprosná: krízu Cirkvi nezachránia konštrukčné úpravy vytvorené a prispôsobené na mieru očakávaniam sekulárnej spoločnosti.
„Nesmieme si robiť ilúzie, že ak sa Cirkev dostatočne prispôsobí spoločnosti, zachráni sa. To sa nestane,“ zdôrazňuje nuncius.
Úbytok veriacich síce súvisí aj s traumami z minulosti či klesajúcou natalitou, no hlboká príčina leží inde: spoločnosť prestala mať záujem o Kristovo posolstvo a zmena cirkevnej náuky ani podvoľovanie sa dočasným spoločenským trendom tento nezáujem nezmenia.
Pohľad z Afriky: „Môžu chcieť Cirkev, ktorá nemôže existovať“
Pri hodnotení nemeckého synodálneho procesu nuncius síce vyzdvihol, že Nemecko predkladá svoje návrhy Rímu a nekoná úplne samovoľne, no tlmočil aj vážne varovania z univerzálnej Cirkvi.
Keď sa katolíci v Afrike dozvedeli o jeho preložení do Berlína, neskrývali obavy:
„Hovorili mi: ‚Aha, idete do Nemecka. Buďte opatrný! Chcú tam Cirkev, ktorá jednoducho nemôže existovať.‘“
Podľa van Megena majú Nemci tendenciu chcieť „príliš veľa a príliš rýchlo“. Zaujatí vlastnými vnútornými spormi často zabúdajú, že problémy, ktoré ich trápia, v iných častiach sveta vôbec neexistujú a nemôžu sa presadzovať ako univerzálny meter pre celú katolícku rodinu.
Nebezpečná posadnutosť mocou
Nemeckej Synodálnej ceste nuncius adresoval aj ostrú lingvistickú a teologickú výtku. Namiesto cirkevného jazyka služby a autority sa nemecká diskusia zvrhla na neustále skloňovanie jediného slova:
„Prečo sa hovorí o ‚moci‘ a nie o ‚autorite‘ alebo ‚službe‘? Pre mňa má pojem moc v sebe niečo negatívne, utláčateľské. Vidím to aj v mnohých dokumentoch Synodálnej cesty: moc, moc, moc. Otázka vždy znie: Kto má moc? Toto slovo považujem za takmer nebezpečné,“ upozorňuje arcibiskup van Megen.
Dôraz na charizmu, nie na technokratov
Kritický pohľad nuncia sa prejavuje aj pri hľadaní nových biskupov. Kým v Afrike mal na jedno uvoľnené miesto bez problémov aj 30 vhodných kandidátov, v Nemecku je problém nájsť čo i len desiatku.
Riešením však podľa neho nie je pretvoriť diecézy na chladné korporácie riadené manažérmi.
- Biskup nemá byť šedý úradník: Od nového biskupa sa nevyžaduje v prvom rade ekonomický talent, na to má špecialistov.
- Živá charizma a vízia: Biskup musí vedieť ľudí nadchnúť pre Krista, niesť duchovný charizmatický náboj a hľadieť za hranice vlastnej diecézy s vedomím, že je súčasťou jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi.
Rozhovor nového nuncia dáva jasný signál: Vatikán pod vedením Svätého Otca mieni trvať na vernosti evanjeliovým koreňom a nepodvolí sa tlakom, ktoré by chceli z Cirkvi spraviť len ďalšiu mimovládnu organizáciu prispôsobenú duchu doby.