V rámci stretnutia s obeťami zneužívajúceho kňaza Eleuteria Vásqueza Gonzálesa oficiálny zástupca Cirkvi Giampiero Gambaro, priznal závažné pochybenia v cirkevnom vyšetrovaní. Toto vyšetrovanie, vedené v roku 2022 pod zodpovednosťou vtedajšieho biskupa z Chiclayo, Roberta Prevosta, ktorý je dnes pápežom Levom, bolo terčom kritiky už dlhý čas.
Pôvodné vyšetrovanie bolo „povrchné“ a „výsmechom“
Gambaro, cirkevný právnik poverený súčasným chiclayským biskupom Edisonom Farfánom viesť administratívno-trestné konanie proti Vásquezovi Gonzálesovi, otvorene potvrdil, že pôvodné vyšetrovanie pod vedením Prevosta bolo nedostatočné, povrchné a plné formálnych chýb.
Týmto vyhlásením došlo k prvému oficiálnemu potvrdeniu zanedbania povinností zo strany cirkevného vedenia v kontroverznom „prípade Lute“.
Samotný delegát podčiarkol, že celý proces bol poznačený nedostatkom dôslednosti a povrchnosťou. Podľa jeho slov neboli kladené otázky ani obetiam, okrem všeobecných otázok podobných ich sťažnostiam, a ani samotnému obvinenému kňazovi, ktorý „neodpovedal nič.“ Gambaro tiež poukázal na to, že závažné chyby a „veľká povrchnosť“ sa vyskytli aj pri spracovaní spisu.
Nevykonané kľúčové dôkazy
Okrem uznaných formálnych nedostatkov je zrejmé, že Cirkev nevykonala žiadne kľúčové vyšetrovacie úkony, ktoré mali byť zahrnuté. Čakali na vykonanie viaceré dôkazy: svedectvá očitých svedkov, kontrola diárov, či výpovede osôb, ktoré sprevádzali kňaza na jeho cestách s maloletými do hôr, kde s nimi prenocoval za prítomnosti ďalších osôb.
Žiadne z týchto dôležitých úkonov neboli nariadené ani vykonané. Kánonické vyšetrovanie sa, ako Gambaro priznal, obmedzilo iba na formálny úkon bez akéhokoľvek obsahu.
Právny omyl: Premlčanie podľa občianskeho práva
Jedným z najzávažnejších aspektov, ktoré vyplývajú z Gambárových vyhlásení, je vysvetlenie rozhodnutia Dikastéria pre náuku viery. To prípad uzavrelo s odvolaním sa na premlčanie podľa peruánskeho občianskeho práva. Delegát označil toto rozhodnutie za „nanajvýš zvláštne,“ keďže Cirkev zvyčajne neuplatňuje občianske premlčacie lehoty na kánonické trestné činy. Navyše vtedajší pápež František opakovane rušil premlčacie lehoty v prípadoch zneužívania.
Postúpenie obetí na občianskoprávnu cestu, ktorá bola navyše zjavne premlčaná viac ako sedem rokov, bolo právne v rozpore s kánonickým právom. Kánonické právo totiž ustanovuje vlastný trestný systém a pravidlá premlčania. Gambaro tak potvrdil, že uzavretie prípadu s takýmto argumentom bolo v priamom rozpore s cirkevným právom. Predchádzajúcu previerku nazval „výsmechom“.
Navyše vyšlo najavo, že hoci kňaz , kňaz González, známy ako Lute, priznal sexuálne zneužívanie detí, vyhlásil, že sám to nepovažuje za trestný čin, pretože podľa neho nedošlo k „úplnému sexuálnemu aktu“. Vtedajší vyšetrovatelia zľahčovali závažnosť činov a argumentovali obetiam, že ich prípad „nie je prioritný“, keďže nešlo o „riadne znásilnenie“. Toto explicitné priznanie spojené s následným relativizovaním zločinu zo strany cirkevných predstaviteľov predstavuje inštitucionálnu nedbalosť a banalizáciu sexuálneho zneužívania. Obete požadujú spravodlivosť a rázne odsúdenie.
Gambaro nielen uznal procesné a právne chyby, ale pripustil aj oprávnenosť rozhorčenia obetí, so slovami: „Súhlasím s ich hnevom.“ Jeho vyhlásenia potvrdzujú dlhoročné tvrdenia obetí, že vyšetrovanie pod vedením Roberta Prevosta obsahovalo závažné chyby. Vtedajšie cirkevné autority v Chiclayu konali prinajmenšom s nedbalosťou a nedostatkom odhodlania a nebolo v ňom vynaložené ani minimálne úsilie na zistenie pravdy.
Monitorovanie takýchto priznaní je nesmierne dôležité pre obete, ale je aj poučením a vážnou výstrahou pre budúce vyšetrovania. Priznania cirkevných predstaviteľov, ako je Giampiero Gambaro v „prípade Lute“, sú nevyhnutné pre samotnú inštitúciu. Ak sa chce napraviť zásadné zlyhania svojich členov a nestratiť dôveryhodnosť, musí najskôr priznať procesné chyby. Iba cez toto bolestivé, uznanie pravdy a následnú nápravu môže v očiach obetíopätovne získavať dôveryhodnosť, ktorú zneužívanie a následné roky zatajovania vážne narušili. Stručne povedané: Pokiaľ nebudeme nástojčivo trvať na pravde, spravodlivosť zostane len peknou teóriou.
Autentická vernosť pápežovi nespočíva v popieraní jeho ľudských chýb alebo ospravedlňovaní neospravedlniteľného zlyhania v riadení, ale v podpore snahy chyby napraviť. Ako ukazuje aj prípad Lute, základom autority je spravodlivosť, nie mlčanie. Popieranie pochybení je odsúdením obetí na druhú nespravodlivosť. Žiadať nápravu a priznanie pochybenia preto nie je útokom na úrad, ale službou pravde a cti kňazského poslania. V konečnom dôsledku, veľkosť pápežstva nespočíva v neomylnosti administratívy, ale v pokore slúžiť pravde, aj keď je bolestivá.
zdroje: InfoVaticana a Catholic News Service (zdroj obr.)