Nedávno sa Julian Reichelt (NIUS) vyjadril pre médiá kriticky voči názoru, že ľudská dôstojnosť začína až narodením. Tieto aj v médiách propagované názory označil za nebezpečné. Varuje pred ideológiou ľavicového kolektivizmu, ktorá podriaďuje jednotlivca štátu a môže viesť k totalite. Zdôrazňuje dôležitosť individuálnej dôstojnosti a kritizuje médiá za mlčanie k tejto téme. Prinášame rozvinutie nielen týchto myšlienok, ale aj podporných podnetov z príhovoru sv. Otca Leva XIV. na túto tému.
„Aby sme žili večne, nemusíme oklamať smrť, ale slúžiť životu tým, že sa v tomto našom spoločnom čase staráme o druhých,“ vyhlásil pápež Lev XIV.
V dnešnom svete, kde sa hranice morálky často stierajú a Božie zákon a právo sa ocitá pod tlakom kolektívnych ideológií, je nevyhnutné hlbšie pochopiť podstatu kultúry života. Táto kultúra nie je o prekabátení smrti, ale o službe životu v celej jeho šírke a hĺbke – od samého počiatku až po jeho prirodzený koniec.
Základným pilierom kultúry života je neotrasiteľná viera v ľudskú dôstojnosť, ktorá je vrodená a univerzálna, platná pre každého človeka bez výnimky, bez ohľadu na jeho stav, pôvod či schopnosť samostatného života. Rozdelenie ľudí na „hodných“ a „nehodných“ na základe ich životaschopnosti je nielen morálne pochybné, ale aj nebezpečne pripomína totalitné ideológie, ktoré podriaďujú jednotlivca štátu a jeho ideológii. Kultúra života dôrazne odmieta akúkoľvek myšlienku, že štát môže rozhodovať o tom, kto je „plnohodnotný človek“ a kto nie, alebo že občan stráca svoje základné práva, ak sa postaví proti prevládajúcej ideológii. Takéto myslenie vždy vedie k dehumanizácii a útlaku.
Kultúra života je zároveň hlboko zakorenená v princípe lásky, ktorá nie je len morálnou požiadavkou, ale predovšetkým odpoveďou na dar. Večný život, chápaný ako plnosť existencie, nie je niečo, čo si môžeme násilím vziať, vyžobrať alebo získať zmluvou. Je to dedičstvo, dar od Boha, ktorý sa nám udeľuje z čistej lásky. Táto božská láska sa prejavuje v láske k Bohu a k blížnemu.
Láska k blížnemu nie je podmienená; je to aktívna služba, ktorá sa stará o druhých v čase, ktorý spolu trávime. Znamená to stať sa blížnym pre kohokoľvek, koho stretneme na našej životnej ceste, bez ohľadu na jeho situáciu. Táto činná láska je najvyšším zákonom, ktorý presahuje všetky spoločenské pravidlá a dáva im zmysel. Je to prejav milosrdenstva, ktorá sa dáva a nevlastní, odpúšťa a nežiada, pomáha a nikdy neopúšťa.
Kultúra života je teda pozvaním k životu odpovede – odpovede na lásku, ktorá sa prejavuje v uznávaní dôstojnosti každého človeka a v aktívnej službe blížnemu. Je to výzva k budovaniu spoločnosti, v ktorej je mier a pokoj výsledkom konkrétnej blízkosti a starostlivosti o druhých, nie ideologických diktátov. Je to cesta k životu, ktorý má zmysel a ktorý je postavený na pevných základoch lásky, rešpektu a milosrdenstva.
zdroje: Vatican Media, LSN, CNA, kath.net, NCR