Zatiaľ čo sa zvyšok katolíckeho sveta snaží pochopiť, ako interpretovať kontroverznú deklaráciu Fiducia Supplicans bez toho, aby poprel 2000 rokov učenia Cirkvi, nemecký kardinál Reinhard Marx ide plnou parou v ústrety duchovnej modernizácii, ktorá viac než Kristovo evanjelium pripomína sekulárnu agendu progresívnych mimovládok. Vo svojej arcidiecéze Mníchov a Freising oficiálne posvätil cestu k „požehnávaniu“ všetkého, čo kráča v páre a nie je to sviatostné manželstvo.
Podľa správ nemeckých médií Katholisch.de a Die Tagespost rozposlal kardinál Marx interný list pastoračným pracovníkom, v ktorom im „odporúča“ (rozumej: prakticky nariaďuje) používať príručku s poetickým názvom „Požehnanie dáva láske silu“ (Segen gibt der Liebe Kraft). Tento dokument sa má stať „základom pastorácie“ v mníchovskej diecéze.
Satirický glosár k mníchovskej realite
Nemecká cirkev sa pod vedením postáv ako Marx a Bätzing mení na akési spirituálne oddelenie služieb zákazníkom. Ak sa vaša životná situácia nezhoduje s Evanjeliom, nezúfajte! Nemeckí biskupi Evanjelium jednoducho prepíšu tak, aby vyhovovalo vám.
Sme svedkami fascinujúceho teologického objavu: zdá sa, že v Mníchove objavili ôsmu sviatosť – sviatosť ‚cítime to tak‘. Ak sa dvaja ľudia majú radi, Božia milosť sa automaticky vylieva bez ohľadu na to, čo o cudzoložstve či sodomii hovorí Písmo alebo Tradícia. Svätý Pavol by sa pravdepodobne v hrobe obracal, ale v Mníchove by ho zrejme poslali na prevýchovný kurz ‚queer pastorácie‘, aby sa naučil troche tej ‚synodálnej citlivosti‘.“
Požehnanie pre všetkých (okrem tradície?)
Kardinál Marx vo svojej nekonečnej inkluzivite zdôrazňuje, že nikoho netreba odmietnuť. Ak náhodou nejaký kňaz trpí „zastaraným“ svedomím a odmietne asistovať pri tomto liturgickom predstavení, kardinál má riešenie: takýto kňaz je povinný odkázať pár na „progresívnejšieho“ kolegu, ktorý s tým problém nemá. Sloboda svedomia v nemeckom štýle v praxi.
Príručka, ktorú vyprodukovala nemecká „Synodálna cesta“ – ten slávny experiment, kde sa o deposite fidei hlasuje ako v parlamente – otvára dvere požehnávaniu:
- Párov rovnakého pohlavia.
- Rozvedených a civilne znovuzosobášených.
- Párov „všetkých rodových identít a sexuálnych orientácií“
- A ešte tých, ktorí sa z akéhokoľvek dôvodu jednoducho nechcú brať v kostole. (Nároky plynúce zo sviatostného zväzku sú pre niektoré páry možno neprekonateľnou prekážkou v honbe za pocitovým šťastím. Veď čo ak niekto trpí utkvelou predstavou, že sviatosť by mu v sebarealizácii zväzovala ruky?)
Rozkol v praxi
Zatiaľ čo diecézy ako Kolín nad Rýnom, Regensburg či Pasov túto novú príručku odmietli, Marxov Mníchov sa radí k prúdu, ktorý v mene „pokroku“ obetuje jednotu s univerzálnou Cirkvou. Hoci Vatikán v Fiducia Supplicans varoval pred vytváraním oficiálnych rituálov, Nemci si z toho robia ťažkú hlavu asi tak, ako z dodržiavania pôstu počas Oktoberfestu.
Pre tradičného katolíka zostáva otázkou: Ak je možné požehnať takmer akýkoľvek zväzok, aký zmysel má ešte hovoriť o hriechu, pokání alebo potrebe sviatostnej milosti? Odpoveď z Mníchova je tichá, ale jasná: hlavne, že sa nikto sa necíti „marginalizovaný“.