Katolícka cirkev sa v súčasnosti nachádza v období bezprecedentného zmätku vo veciach viery, morálky a liturgie. Toto znepokojujúce posolstvo prináša biskup Athanasius Schneider, pomocný biskup z Astany (Kazachstan), ktorý v exkluzívnom rozhovore prehlásil, že Cirkev je ponorená do „doktrinálnej hmly“, ktorá oslabuje jej katolícku identitu.
Biskup Schneider, reagujúc na situáciu, vyzval pápeža Leva XIV., aby konal s magisteriálnou autoritou a rázne potvrdil nemenné katolícke učenie. Podľa neho je prvoradou úlohou pápeža posilňovať celú Cirkev vo viere, čo je misia zverená Bohom apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom.
Upozornil, že pokračovanie v súčasnej nejasnosti je v rozpore so samotným Kristom a Evanjeliom, pretože Kristus priniesol pravdu, ktorá znamená jasnosť. Riešenie vidí vo verejnom geste pápeža, ktoré by potvrdilo katolícku vieru v jej celistvosti. Navrhol vydať dokument podobný Krédu Božieho ľudu, ktoré v roku 1968, počas pokoncilovej krízy, vyhlásil Pavol VI.
Biskup zdôraznil, že po vyše päťdesiatich rokoch sa zmätok v Cirkvi nezmenšil, ale naopak prehĺbil, najmä počas predošlého pontifikátu. Takýto akt jasnosti by bol podľa neho jedným z najväčších prejavov lásky pápeža k veriacim a k svojim bratom biskupom.
Neurčitosť dokumentu „Fiducia Supplicans“
Biskup Schneider bol tiež kategorický pri hodnotení dokumentu Fiducia Supplicans a prehlásil, že text Dikastéria pre náuku viery, ktorý sa týka požehnávania párov rovnakého pohlavia, musí byť zrušený. Uviedol, že dokument zavádza nejednoznačnosť do kľúčovej morálnej otázky.
Podľa neho je snaha oddeliť požehnanie osôb od požehnania ich vzťahu len „hrou so slovami“, ktorá mätie ľudí a naznačuje, že Cirkev schvaľuje takéto zväzky. Pripomenul, že Cirkev vždy žehnala hriešnikov hľadajúcich úprimné obrátenie, no nikdy nemôže požehnať situáciu, ktorá je v rozpore so zákonom Boha a so stvorením.
Akceptácia a volanie po pokání
V súvislosti s vyjadreniami pápeža Leva XIV. o „prijímaní ľudí“ Schneider vysvetlil, že Boh prijíma všetkých, ale zároveň ich volá k pokániu. Skutočné prijatie hriešnika bez pozvania k zmene nie je metódou Evanjelia, ani metódou Cirkvi za posledné dvetisíc rokov.
Pravá kresťanská láska spočíva v charitatívnom sprevádzaní tých, ktorí chcú opustiť hriech. Treba im povedať, že sú vítaní, no zároveň ich upozorniť, že ich spôsob života nie je v súlade s Božou vôľou, a ponúknuť im pomoc pri opúšťaní zla. Biskup tiež varoval veriacich a duchovných pred účasťou v hnutiach, ktoré sa usilujú o zmenu zjaveného morálneho učenia, lebo by to bola zrada Evanjelia a poslania Cirkvi spasiť duše.
Synodalita ako púť ku Kristovi
Ďalej sa venoval aj často opakovanému synodálnemu pojmu „kráčať spolu“ a varoval, že jeho pravý zmysel bol prekrútený. Synodalita, alebo „kráčanie spolu“ (synodus), musí znamenať napredovanie smerom ku Kristovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život. Poslaním Cirkvi je verne odovzdávať to, čo zjavil Kristus, a nie hovoriť sami za seba.
Zdôraznil, že Cirkev na zemi je militantná, bojujúca Cirkev, ktorá zápasí so zlom, hriechom a zmätkom. Zmyslom „kráčania spolu“ nie je sociologické počúvanie či prispôsobovanie sa svetu, ale putovanie veriacich smerom k nebeskému Jeruzalemu. Cirkev musí byť ako procesia veriacich, ktorí vedia, komu uverili, a vyznávajú pravdu s jasnosťou.
Biskup vyzval k ostražitosti pred „falošnými prorokmi vo vnútri cirkevného spoločenstva“. Synodalita má slúžiť na jasnejšie ohlasovanie krásy Kristovej pravdy, vyhýbanie sa akýmkoľvek nejasnostiam a na uctievanie Boha dôstojnou a posvätnou liturgiou, ktorá je viditeľným svedectvom viery.
Poukázal na to, že Pán nepovedal: „Choďte a počúvajte ľudí a pýtajte si ich názor,“ ale: „Choďte a ohlasujte pravdu.“ Pápež a biskupi majú zodpovednú úlohu hlásať Božiu pravdu s láskou a pevnosťou, aby oslobodili ľudstvo od duchovného zla.
zdroj: InfoVaticana