„Prečo chodíme na cintorín? Ak duša odišla, načo stáť pred kopou prachu a kameňa?“
To je otázka, ktorú si podľa kardinála Roberta Saraha kladie moderný svet. V kázni, ktorá otriasla sebaistým materializmom dnešnej doby, ponúka jeden z najvýraznejších cirkevných lídrov hlbokú a radikálne nádejnú odpoveď.
Kardinál Sarah veriacich vyzýva, aby odmietli mylnú predstavu, že telo je len „škrupina“.
„Nie sme anjeli. Sme hlboká, tajomná a nerozlučiteľná jednota tela a duše. Telo nie je náhoda; je to chrám Ducha Svätého, posvätený krstom a nasýtený samotným Eucharistickým Telom Kristovým.“
Smrť je násilné roztrhnutie toho, čo Boh spojil. Naše návštevy na cintoríne preto nie sú sentimentálne zotrvávanie pri spomienke. Sú výzvou viery.
Dormitórium
Cintorín nie je „záhrada smrti“, ale posvätné „dormitórium“ (miesto na spanie). Slovo cintorín pochádza z gréckeho slova pre „miesto odpočinku“ .
- Pohreb nie je zničenie, ale uloženie do hrobu – napodobňujúce Krista, ktorý bol tiež uložený do hrobu, aby vstal v sláve.
- Každý kríž na hrobe je Tichá kázeň: „Tu leží kresťan. Toto telo čaká na vzkriesenie.“
Navštíviť hrob je preto „radikálny, protikultúrny akt viery“. Je to vyhlásenie, že príbeh sa neskončil. Kvety, ktoré tam nesieme, nie sú dekorácia, ale „nema prorocká reč“ – prísľub, že telo raz bude žiariacejšie ako tie kvety, premenené mocou vzkrieseného Krista.
Most do Očistca: Spoločenstvo svätých
Kardinál Sarah zdôrazňuje, že na cintoríne stojíme na „tenkom mieste“, kde je hranica medzi svetmi takmer priehľadná. Naše modlitby (ako napríklad ruženec) sú „účinnou menou ekonomiky milosti“.
Pre duše v očistci, ktoré si už nemôžu pomôcť samy, sme záchrancovia. Tieto duše zažívajú agonickú túžbu po Bohu a naša modlitba (Modlitba: „Odpočinok večný daj im, Pane…“) je pre nich „chladná voda pre vyprahnutú dušu“.
Škola pokory
Cintorín je tiež „univerzita pre dušu“ – miesto radikálnej úprimnosti.
- Leží tu bohatý vedľa chudobného. Zbavuje nás to ilúzií o honbe za bohatstvom a postavením.
- Všetko pominuteľné je strhnuté preč a zostáva len jedna otázka: „Či žijem pre večnosť? Či je moja duša v stave milosti?“
Praktická rada
Kardinál uzatvára výzvou k praktickému konaniu:
- Na vstupe: Požehnajte sa svätenou vodou, aby ste si spomenuli na svoj krst a zjednotenie s Kristom.
- Pri hrobe: Modlite sa nahlas Ruženec alebo Litánie k drahocennej krvi.
- Osobitná obeta: Ponúknite pôst alebo almužnu v mene zosnulého, pre duše v očistci.
- Najväčšia milosť: Modlite sa aj za zabudnutých! Prejdite k zanedbanému hrobu a pomodlite sa Odpočinok večný za duše, na ktoré nikto nespomína. „Miera milosrdenstva, ktorú preukážete týmto dušiam, bude aj mierou, ktorú preukážu vám.“
Záver: Naša návšteva hrobu nie je len zvyk. Je to plnenie zákona lásky, posilnenie Spoločenstva Svätých a „najláskavejšie z pozvaní k obráteniu“. Ideme tam, lebo veríme, že láska je silnejšia ako smrť.
zdroj: Cardinal Sarah´s Sermons