Revolúcia požiera svoje deti
Pamätáte si na tie nadšené prejavy o „novej jari v Cirkvi“, o „búraní starých štruktúr“ a o tom, že „Duch svätý dnes hovorí cez laické grémiá“? Kardinál Reinhard Marx, dlhoročná tvár nemeckého progresivizmu a hlavný architekt kontroverznej Synodálnej cesty, bol ešte donedávna prvým v šíku, kto tlieskal odovzdávaniu moci „božiemu ľudu“. Ale ako hovoria naši starí otcovia: Kto druhému jamu kope, sám do nej padá. A kardinál Marx do nej práve vletel s rozopnutou sutanou.
Keď „Pokrok“ zaklope na dvere paláca
Nemecký Synodálny výbor totiž schválil vznik novej, permanentnej Synodálnej rady. Tá má byť akýmsi „politbyrom“ nemeckej cirkvi, ktoré bude dohliadať na to, či biskupi v diecézach poslušne zavádzajú liberálne novoty. A tu nastal skrat. Kardinál Marx, ktorý roky s úsmevom sledoval, ako sa podkopáva autorita Ríma a Tradície, zrazu vykríkol: „Toto nechcem!“
Zdá sa, že nemecký kardinál miluje synodalitu len dovtedy, kým je to on, kto drží taktovku. Akonáhle by však mali o financiách a personálnych otázkach v jeho mníchovskom arcibiskupstve rozhodovať aktivisti z Centrálneho výboru nemeckých katolíkov (ZdK), oheň je na streche. Demokratizácia je zrazu „zásahom do slobody biskupa“.
Matematika po nemecky: 21 je viac ako 59
Celá situácia pripomína zlú frašku. Aby progresívci pretlačili tento kontrolný mechanizmus, museli použiť matematické kúzla, za ktoré by sa nehanbili ani v Bruseli. Hoci má Nemecko 59 biskupov, na schválenie stačilo 21 hlasov. Stačí vyhlásiť, že kto sa zdržal, ten vlastne neexistuje, a „vôľa ľudu“ je na svete!
Marx teraz s hrôzou sleduje monštrum, ktoré sám pomáhal stvoriť. Roky kŕmil synodálneho draka požiadavkami na svätenie žien, zrušenie celibátu a zmenu morálky. Teraz sa drak dožaduje aj jeho vlastného biskupského stolca.
Je fascinujúce sledovať, ako sa hierarcha, ktorý nemá problém spochybňovať 2000-ročnú náuku Cirkvi, zrazu stáva „ultrakonzervatívcom“, keď ide o jeho vlastné právomoci a právo veta.
Čo na to Rím?
Zatiaľ čo nemeckí laickí funkcionári si už brúsia zuby na cirkevné pokladnice, Marx sa ocitol v slepej uličke. Na jednej strane sa roky tváril ako prorok zmien, na druhej strane teraz zúfalo dúfa, že Vatikán (ten istý Vatikán, ktorý nemecká cesta doteraz okázalo ignorovala) zasiahne a zachráni jeho biskupskú autonómiu pred synodálnym monštrom.
Zostáva nám len položiť si otázku: Kde bol tento zápal za „obranu biskupského úradu“, keď sa v Frankfurte schvaľovali rezolúcie odporujúce Písmu a Tradícii? Vtedy to bola „odvaha k zmene“. Dnes je to pre Marxa „neprijateľný nátlak“.
Ponaučenie?
Nemecký príklad je pre nás varovaním. Keď sa raz v Cirkvi nahradí apoštolská autorita parlamentným hlasovaním aktivistov, nikto si nemôže byť istý – ani ten, kto celý tento cirkus spustil. Marxov výkrik „Toto nechcem!“ prišiel neskoro. Duch synodality, ktorého vypustil z fľaše, už totiž nepozná svojho pána.
zdroj: Info Vaticana, kath.net