Francúzska vláda teroru, temná kapitola dejín, sa nezrodila zo dňa na deň. Jej korene siahali hlbšie do spoločnosti, pričom odkresťančovanie Francúzska sa, podobne ako v mnohých iných krajinách, začalo nenápadnými, no o to zákernejšími prenasledovaniami. Ich tragickým vyvrcholením však bola neslávne známa poprava šestnástich karmelitánok z kláštora v Compiègne, ktoré dobrovoľne položili svoje životy za mier vo svojej vlasti. Len desať dní po ich smrti bol popravený Maximilien Robespierre, muž stojaci v centre celého prenasledovania.
Príbeh o pokojnom správaní mníšok, ktoré so spevom náboženských hymien na perách a vzájomnou pomocou vystupovali na popravisko, kde ich čakala gilotína, je taký pozoruhodný, že inšpiroval nielen knižnú fikciu, ale stal sa aj základom pre jednu z najhranejších opier na svete – „Dialógy karmelitánok“.
Svedectvá a pohnútky
Prečo sa revolucionári zamerali práve na šestnásť mníšok z nenápadného kláštora? Ako sa Francúzska revolúcia vliekla, vláda naliehavo potrebovala doplniť prázdnu štátnu pokladnicu. Ich cynickým riešením bolo démonizovať Cirkev, aby mohli znárodniť jej majetok. Súčasťou tejto dekresťanizačnej kampane boli protináboženské maškarády, kde sa ukradnuté cirkevné rúcha používali na vulgárne prejavy zosmiešňujúce náboženstvo. Dokonca aj v slávnej katedrále Notre Dame sa konal takzvaný „Festival rozumu“, išlo o znesväcovanie a zneuťovanie chrámu v čase, keď sväté omše boli prísne zakázané.
Obeta za pokoj
Ako sa situácia zhoršovala, priorka, Matka Terézia od svätého Augustína, oslovila svoje mníšky s výzvou. Tým, ktoré si to želali, navrhla zasvätiť svoj život, „aby sa božský pokoj, ktorý [Náš Pán] prišiel priniesť svetu, vrátil do Cirkvi a štátu“. Napriek počiatočným obavám dvoch mníšok, všetky napokon vykonali toto zasvätenie, ktoré si následne obnovovali každý deň po dobu dvoch rokov. Možno ich povzbudil aj sto rokov starý sen jednej z mníšok, ktorý predpovedal, že väčšina sestier v tomto kláštore podstúpi mučeníctvo. Hoci mníšky mučeníctvo nevyhľadávali, boli pripravené čeliť mu, keď príde.
Prenasledovanie v kláštore v Compiègne sa začalo, keď členovia mestskej rady vtrhli do kláštora a vyžadovali individuálne rozhovory s každou mníškou. Ich konanie bolo ovplyvnené románom francúzskeho filozofa, ktorý tvrdil, že mnohé mladé dievčatá boli proti svojej vôli nútené vstúpiť do kláštorov. Každú mníšku sprevádzali dvaja vojaci, ktorí si starostlivo zapisovali každé jej slovo. Verdikt bol jednoznačný: Všetky rehoľníčky boli v kláštore šťastné dobrovoľne.
Vláda následne vydala nariadenie, podľa ktorého žiadny rehoľník nemohol skladať sľuby. To vyvolalo obavy u dvadsaťsedemročnej novicky, ktorá musela zostať novickou ďalších päť rokov. Nakoniec boli rehoľné rády úplne zrušené a mníšky boli nútené rozísť sa do rôznych domovov v Compiègne, kde si napriek tomu svoje sľuby dodržiavali, ako najlepšie vedeli.
Odvaha a posledná obeta
Tento príbeh je mimoriadne bohatý na fascinujúce detaily, podporené mimoriadnou odvahou mníšok. Po ich zatknutí si Matka Terézia vymenila svoj kabát, aby jej mníšky mohli mať horúcu čokoládu. Neurobila to preto, aby utíšila ich hlad, ale preto, že nechcela, aby sa jej mníšky triasli od chladu, keď budú vystupovať na popravisko – nechcela, aby si diváci mysleli, že sa boja.
Prečo boli zabité? Boli považované za „fanatičky“, ktoré sa držali „detských presvedčení a hlúpych náboženských praktík“. Keď karmelitánske mníšky kráčali na smrť, obnovovali si svoje sľuby. To znamenalo, že novicky, ktoré nemohli zložiť slávnostné sľuby, zomreli ako plnohodnotné karmelitánske mníšky.
Skutočná sláva budúceho života patrí týmto mučenkám, ktoré boli ochotné zomrieť za svojho Pána, svoju vieru a svoju krajinu.
zdroj: CNR