Svätý Augustín z Hippa, ktorého si Katolícka cirkev v novom kalendári pripomína 28. augusta, patrí medzi najvýznamnejších cirkevných otcov. Hoci bol vychovaný v kresťanskom duchu, počas dospievania sa od viery vzdialil. Žil bohémskym životom, mal nemanželského syna a podľahol manicheizmu, heretickému učeniu. Jeho matka, svätá Monika, žena hlbokej viery, sa však nikdy neprestala modliť za jeho obrátenie. Vďaka jej vytrvalým modlitbám a hľadaniu pravdy sa Augustín napokon vrátil k Cirkvi a stal sa jedným z jej najväčších pilierov.
Život od počiatku plný protikladov
Život jedného z najväčších učencov a teológov kresťanskej cirkvi, svätého Augustína z Hippa, sa nezačal v modlitebnej lavici, ale na prahu hriešneho života. Bol plný dramatických zvratov a úprimného hľadania zmyslu. Narodil sa v roku 354 v severoafrickom meste Tagaste a jeho otec Patrícius, bol pohan. Matka, svätá Monika, bola naopak hlboko veriaca žena a modlila sa za svojho syna neustále.
Mladý búrlivák a hľadač pravdy
Otec Augustína poslal študovať svetské vedy, a on sa vrhol do života plného radovánok a neviazanosti. Žil s istou ženou vo voľnom zväzku, z ktorého sa mu narodil syn Adeodatus, čo v preklade znamená „Bohom daný“. Kým bol otec pyšný na syna, matka neprestávala prosiť Boha, aby Augustína nasmeroval na správnu cestu.
K zlomovému momentu v jeho živote došlo, keď sa mu do rúk dostala kniha Cicero Hortensius. V nej našiel otázku, či sa všetko končí smrťou, ktorá ho prinútila zamyslieť sa nad zmyslom života. Pohanské knihy ho však neuspokojili. Siahol po cirkevných, no myšlienka na slepé prijímanie dogiem mu bola cudzia. A tak sa pridal k manicheizmu, náboženstvu, ktoré nevyžadovalo slepú vieru. Avšak, jeho matka sa neustále modlila a povzbudzovala ho. Augustín nakoniec od manicheizmu definitívne odišiel, keď sa dostal k štúdiu Platónovej filozofie. Hlboko zamýšľal nad otázkami o Bohu, podstate zla, slobodnej vôli a spáse.
Cesta k obráteniu
Po rokoch putovania, vrátane neúspešného pokusu o otvorenie rečníckej školy v Ríme, sa Augustín presunul do Milána. Tam sa zoznámil so svätým Ambrózom, biskupom Milána. Ten ho zaujal tak, že ho chodil často počúvať. Hoci Augustín dlho váhal, rozhodol sa a na Veľkonočnú vigíliu v roku 387 ho pokrstil samotný Ambróz. Spolu s ním bol pokrstený aj jeho syn Adeodatus.
Po krste chcel Augustín so synom odcestovať domov do Afriky, no počas zastávky v talianskej Ostii mu zomrela matka. Hoci to bola pre neho veľká strata, zrejme vedela, že jej modlitby boli vypočuté.
Od mnícha k biskupovi
Po matkinej smrti sa na tri roky utiahol na otcov majetok, kde sa venoval modlitbe, písaniu a rozjímaniu. Jeho život sa tak stal radikálnou zmenou, ktorá ho viedla k prijatiu kňazského rúcha. Jeho syn Adeodatus sa tiež stal rehoľníkom, no čoskoro zomrel.
Augustín sa presťahoval do mesta Hippo Regius, aby tam žil ako mních. S náhodou však vstúpil do baziliky, kde ľudia, ktorí ho poznali, začali volať, aby ho biskup Valérius vysvätil za kňaza. Ten sa napriek jeho odporu nechal presvedčiť a o desať rokov neskôr, po Valériovej smrti, sa stal jeho nástupcom. Augustín ako biskup žil chudobne a venoval sa chudobným, šíril vieru a bojoval proti bludom.
Odkaz a večnosť
Jeho najväčším dielom je spis Boží štát, no slávne sú aj jeho Vyznania, v ktorých opisuje svoju búrlivú mladosť a cestu k viere. Pre svoje myšlienky o Božej milosti získal titul „doctor gratiae“, teda doktor milosti.
Z viac ako 5 miliónov slov, ktoré svätý Augustín počas svojho života (354 – 430 po Kr.) napísal, majú osobitne trvalý vplyv jeho Vyznania (Confessions). Toto dielo, napísané okolo roku 400 po Kr., nie je len životopisným príbehom o jeho obrátení, ale predovšetkým hlbokou modlitbou, v ktorej rozoberá svoj vzťah k Bohu. Augustín v ňom s úprimnosťou opisuje svoju búrlivú minulosť, hľadanie zmyslu života a napokon aj nájdenie pokoja v Bohu. Medzi najznámejšie citáty z tohto diela patrí slávna veta: „Stvoril si nás pre seba, Pane, a naše srdce je nepokojné, kým si neodpočinie v tebe.“
Posledné roky života prežil ťažko. Severnú Afriku napadli Vandali, no on napriek nebezpečenstvu zostal v obliehanom meste Hippo. Pomáhal raneným a povzbudzoval umierajúcich. Počas ošetrovania chorých sa nakazil a zomrel 28. augusta 430, tesne pred tým, ako Vandali dobyli mesto. Jeho hrobu a knižnici sa však Vandali nedotkli. Augustínovo dedičstvo, jeho spisy a myšlienky, prežili aj pád Rímskej ríše a dodnes inšpirujú milióny ľudí na celom svete.
Príbeh svätého Augustína je príbehom o tom, ako môže hriešny život viesť k svätosti a ako sa z búrlivého mladíka stane jeden z najväčších učencov cirkvi. Jeho život je dôkazom, že cesta za pravdou je často kľukatá, ale napokon vedie k nájdeniu zmyslu života.
Augustínov život je plný fascinujúcich príbehov, no jeden je obzvlášť silný. Pri prechádzke po pláži uvidel malé dieťa, ktoré sa s mušľou snažilo preliať celý oceán do jamky v piesku. Keď sa ho Augustín spýtal, čo robí, dieťa odpovedalo: „Snažím sa preliať oceán do tejto jamky.“ V tej chvíli Augustín pochopil, že jeho pokus pochopiť tajomstvo Svätej Trojice je rovnako márny ako úsilie tohto dieťaťa. Je to úžasná metafora pre pokoru, s akou musíme pristupovať k božským tajomstvám.
Na Augustínov sviatok si pripomíname významného učiteľa Cirkvi ako aj inšpiratívneho človeka, ktorého životný príbeh nás učí, že hľadanie pravdy je cesta, ktorá si vyžaduje odvahu, pokoru a srdce otvorené Božej láske.
zdroje: Životopisy Svätých, Katolícka Tlačová Agentúra, Katolícky kalendár, Svätec Dňa