Vatikánsky Dikastérium pre medzináboženský dialóg zverejnil 11. októbra posolstvo adresované hinduistickým komunitám pri príležitosti sviatku Diwali (Sviatku svetiel), ktorý sa oslavuje 20. októbra. Text s mottom „Hinduisti a kresťania: Budovanie svetového mieru prostredníctvom dialógu a spolupráce v duchu Nostra Aetate“ srdečne gratuluje veriacim a zdôrazňuje potrebu prehlbovať medzináboženský dialóg a spoluprácu ako cestu k celosvetovému mieru.
Posolstvo, ktoré podpísali prefekt kardinál George Jacob Koovakad a sekretár Mons. Indunil Janakaratne Kodithuwakku Kankanamalage, pripomína 60. výročie prelomového dokumentu II. vatikánskeho koncilu Nostra Aetate a odvoláva sa aj na Dokument o ľudskom bratstve (Abú Zabí, 2019). Je príznačné, že cituje aj nedávne slová pápeža Leva XIV. ktorý vyzval k „budovaniu mostov prostredníctvom dialógu a stretnutí“. Tón posolstva je plný náboženskej diplomacie, hľadajúcej spoločné body s hinduizmom, ako sú mier, bratstvo a spravodlivosť.
Kontroverzné Mlčanie o Kristovi
Čo však v texte prekvapuje – a u mnohých vyvoláva obavy – je to, čo ostáva nepovedané. V celom posolstve ani raz nezaznie meno Ježiša Krista a nie je jasne proklamovaná jeho úloha ako jediného Spasiteľa. Blahoželá sa k sviatku spojenému s pohanskými mýtmi, ktorý je predstavený ako symbol „víťazstva svetla nad tmou“, bez akéhokoľvek poukázania na to, že skutočné a jediné víťazstvo Svetla nad tmou sa udialo vo vtelení, Kríži a Vzkriesení nášho Pána.
Tento rétorický posun je v príkrom rozpore s jasnými stanoviskami Magistéria Cirkvi. Napríklad dokument Dominus Iesus (Pán Ježiš) z roku 2000, vydaný pod vedením vtedajšieho kardinála Josepha Ratzingera (neskoršieho pápeža Benedikta XVI.), nechal jasne zaznieť:
„Hoci nevylučujeme čiastkové sprostredkovania, akéhokoľvek typu a rádu, tieto však nadobúdajú význam a hodnotu jedine vďaka Kristovmu sprostredkovaniu a nemôžu byť chápané ako paralelné a komplementárne.“ (Dominus Iesus, č. 14).
Dokument tiež varuje pred zámenou, ktorá môže vyplynúť z nesprávne koncipovaného medzináboženského dialógu: „Nemôže sa im [t.j. nekatolíckym náboženským rítom] pripísať božský pôvod ani spásonosná účinnosť ex opere operato, ktorá je vlastná kresťanským sviatostiam.“ (Dominus Iesus, č. 21). Navyše, niektoré nekresťanské rity, ak sú spojené s poverami alebo inými bludmi, môžu predstavovať „prekážku pre spásu.“ (Dominus Iesus, č. 21).
ROME-REPORTS-in-English
Riziko Horizontálneho Humanizmu
Vatikánske posolstvo tak prešľapuje na tenkom ľade, keď prezentuje náboženskú symboliku Diwali ako pozitívnu bez nevyhnutného doktrinálneho objasnenia. Týmto krokom, akoby sa rituál modly klaňania staval na rovnakú úroveň ako tajomstvo Krista, „pravého Svetla, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9).
Medzináboženská diplomacia, ktorá stráca ukotvenie v pravde Zjavenia, riskuje skĺznutie Cirkvi k horizontálnemu humanizmu – síce pozitívne vnímanému svetom, no postrádajúcemu prorockú silu Evanjelia. Misia Cirkvi nie je len všeobecne „podporovať mier“, ale predovšetkým ohlasovať Knieža mieru, Ježiša Krista, a volať všetky národy k obráteniu. Mlčanie o Kristovi ako jedinom Spasiteľovi sveta v posolstve, hoci má byť gestom srdečnosti, pre katolíka nemôže byť nikdy len sekundárny detail.
Vatikánska Knižnica – Útočisko Vedomostí a Dialógu
Duch otvorenosti a univerzálnosti je však badať aj inde vo Vatikáne, dokonca aj v jednej z najvýznamnejších kresťanských inštitúcií, Vatikánskej Apoštolskej Knižnici… Ako pre noviny „La Repubblica“ uviedol viceprefekt knižnice, Giacomo Cardinali, muslimským učencom, ktorí požiadali o miestnosť s kobercom na modlitbu, bolo vyhovené.
Cardinali ďalej zdôraznil, že knižnica je „univerzálnou knižnicou“, v ktorej sa nachádzajú „neuveriteľne staré Korány“, arabské, židovské, etiópske zbierky, a tiež čínske unikáty. Pred pár rokmi sa navyše objavil najstarší stredoveký japonský archív mimo Japonska. Knižnica, ktorá celkovo ukrýva okolo 80 000 rukopisov, 50 000 archívnych položiek, takmer 2 milióny tlačených kníh, svedčí o bohatosti kultúrneho a náboženského dedičstva sveta, ktoré Vatikán uchováva – avšak aj napriek svojej otvorenosti, musí Cirkev udržiavať jasnú líniu medzi kultúrnym rešpektom a jedinečnosťou spásonosnej pravdy.
