Teológ Kwasniewski varuje: „Je zrejmé, že moderná (modernistická) kríza je oveľa horšia ako všetky predchádzajúce dohromady.“ Kardinál Brandmüller hovorí o bezprecedentnej situácii „aká sa v dejinách Cirkvi nikdy predtým nevidela, a to ani počas ariánskej krízy štvrtého a piateho storočia.“
Ja, ako niekto ponorený do cirkevných dejín, si neviem predstaviť, že by som súčasnú krízu nevidel ako kvantitatívne aj kvalitatívne horšiu, pretože siaha až ku koreňom katolíckej viery…Je to totálna kríza, nie konkrétna. Siaha ďalej ako arianizmus, ďalej ako protestantizmus, ďalej ako akákoľvek predchádzajúca odchýlka. – Peter Kwasniewski –
Kríza aká tu ešte nebola: Prečo je argument „stavu núdze“ v Cirkvi opodstatnený
V súčasných diskusiách vnútri tradičného katolíckeho sveta sa často stretávame s názorom, že dnešná situácia v Cirkvi je len jednou z mnohých, a že história zažila neporovnateľne horšie obdobia. Ak však preskúmame realitu očami viery a rozumu, rýchlo zistíme, že čelíme niečomu celkom nevídanému.
Ako argumentuje svetoznámy teológ Dr. Peter Kwasniewski, ak by sme zozbierali všetky predchádzajúce historické úpadky – západnú schizmu, kuriálnu korupciu či morálnu dekadenciu – a ak ich aj „všetky spojíte, stále nezískate nič, čo by sa pridalo k všadeprítomnému modernizmu odkvapkávania, misijnému driftu, globálnej liturgickej devastácii a demografickému kolapsu, ktorých sme boli svedkami za posledných šesť desaťročí. Počas tohto obdobia neexistovala jediná pravda doktríny, morálky alebo liturgie, ktorá by nebola opakovane a široko spochybňovaná alebo porušovaná v praxi, čo malo za následok kontamináciu viery miliónov ľudí.“
Práve preto nazval svätý Pius X. modernizmus „syntézou všetkých heréz“. Dr. Kwasniewski hovorí, že ako niekto ponorený do cirkevných dejín, si nevie predstaviť, že by súčasnú krízu nevidel ako kvantitatívne aj kvalitatívne horšiu, pretože siaha až ku koreňom katolíckej viery.
„Je to totálna kríza, nie konkrétna. Siaha ďalej ako arianizmus, ďalej ako protestantizmus, ďalej ako akákoľvek predchádzajúca odchýlka.„
Tento úsudok nie je len emociálnou reakciou laikov.
Kardinál Walter Brandmüller je významný cirkevný historik. Vyjadril sa k tomu takto:
„Čelíme vážnym výzvam pre integritu Pokladu viery, sviatostnú a hierarchickú štruktúru Cirkvi a jej apoštolskú tradíciu. Týmto všetkým vznikla situácia, aká sa v dejinách Cirkvi nikdy predtým nevidela, a to ani počas ariánskej krízy štvrtého a piateho storočia.“
P. Kwasniewski sa zaoberá argumentom FSSPX o stave núdze. Hovorí, že ak človek analyzuje historickú úlohu arcibiskupa Lefebvra a ak sa človek hlbšie ponorí do témy FSSPX, nevyhnutne sa dostane k bodu, ktorý možno považovať za jadro veci: argument „stavu núdze“.
Hovorí, že práve v tomto bode narážame na najčastejší protilefebvristický argument, ktorý zároveň vyvracia, a tým je, že „iba pápež alebo biskupi môžu vyhlásiť výnimočný stav“.
„Avšak“, uvádza dr. Kwasniewski, – najhorší druh cirkevnej krízy je práve tá, v ktorej pápež a biskupi zlyhávajú vo svojich povinnostiach (ako sa to už v dejinách Cirkvi stalo, hoci nikdy v takej miere ako v období od Druhého vatikánskeho koncilu). –
Kwaniewski argumentuje, že je zrejmé, že v takomto prípade títo hierarchovia a ich zlyhanie v úlohe strážcov pokladu viery – samotné príčiny krízy – ju ako takú neuznajú, pretože sami sú buď príliš doktrinálne skorumpovaní na to, aby si ju uvedomili, alebo kvôli osobným záujmom, strachu či iným sebeckým motívom sa nepodujmú zmeniť status quo. A to, ako ukazuje Kwasniewsky, “ vytvára začarovaný kruh.„
Tento prístup cirkevného aparátu odhaľuje hlbokú mentálnu slepotu.Trvať na tom, že rozsudok o kríze musia vydať tí, ktorí ju spôsobili, odporuje základnej logike. Povedané zdravým rozumom: tvrdiť, že pápež alebo biskupi musia vyhlásiť stav núdze, ktorý spočíva v ich vlastnej korupcii alebo zanedbaní povinností, je ako žiadať Kongres, aby bol jediným sudcom toho, či Kongres míňa peniaze rozumne, alebo žiadať dodávateľa priemyselných potravín, aby bol jediným, kto overuje bezpečnostné štandardy svojich výrobkov.
Povedať, že neexistuje „výnimočný stav“ – bez ohľadu na to, koľko ľudí odpadne od viery; bez ohľadu na to, koľko farností sa zatvorí; bez ohľadu na to, koľko prípadov zneužívania vyjde najavo; bez ohľadu na to, koľko povolaní odpadne, to je logika byrokratov trpiacich psychózou, ktorí sa jednoducho nechcú nechať trápiť chaotickým neporiadkom, ktorému čelia.
Cirkev je evidentne v stave núdze, čo vidíme bez toho, aby sme museli volať štátneho sekretára Vatikánu. Použitie prirodzeného rozumu na zhodnotenie stavu okolo nás nie je subjektivizmom, ale povinnosťou každého katolíka, ktorému leží na srdci spása duší a zachovanie apoštolskej tradície. Ako varoval pápežský teológ, dominikánsky kňaz a kardinál Mario Luigi Ciappi, (ktorý slúžil ako osobno-teologický poradca piatim pápežom), po jeho oboznámení sa s tretím fatimským tajomtvom: „Apostáza v Cirkvi príde zvrchu.“ Práve preto nie je riešením Cirkev opustiť v stave, keď prechádza pašiami, ako Jej ženích. Preto sa musíme mať na pozore, poznať vieru tak, ako ju Cirkev vždy učila a pevne sa jej držať s vedomím, že sa vždy môžeme spoľahnúť na jej Božský element.
Zdroj: Týmto vás, milí čitatelia pozývame k prečítaniu si pôvodného stĺpčeku Petra Kwasniewki v anglickom orgináli na portáli Pelican Plus.