Hlboká kríza nemeckej Cirkvi sa naplno odhaľuje aj cez kňazov porušujúcich svoje sľuby – bez štipky ľútosti, bez pokánia a bez akéhokoľvek rozruchu svojich nadriadených.
Nemecká pokroková synodálna cirkevná rozprávka dostala ďalšiu úchvatnú kapitolu, pri ktorej by aj rozprávkari bratov Grimmovcov len ticho závideli. Otec Andreas Unfried, doterajší farár z farnosti Svätej Uršule v Oberursele, sa po 37 rokoch svojej kňazskej služby rozhodol, že je čas na zaslúžený dôchodkový odpočinok, do ktorého, ako oznámil, odchádza so svojou dlhoročnou utajovanou partnerkou.
Áno, čítate správne. Po takmer štyroch dekádach „úsilia“ žiť v celibáte otec Andreas s dojemným priznaním a iste bez kalkulácie zistil novú teologickú pravdu: „Musím uznať, že v sebe túto charizmu naozaj nemám.“ Trvalo to síce len skromných 37 rokov, 15 rokov v jednej farnosti a 16 rokov v druhej, ale farár Unfried má očividne svoje vlastné, mimoriadne spomalené tempo.
Dôchodková kalkulačka a „Druhé volanie“
Najfascinujúcejším prvkom celého príbehu je časovanie tohto duchovného osvietenia. Nie v mladosti, nie na začiatku krízy, ale presne v momente, keď jeho tajná životná družka odišla do zaslúženého starobného dôchodku a on sám sa dostal na prah konca svojej profesijnej dráhy.
„Teraz cítim, že nastal čas odpovedať na túto druhú vokáciu,“ píše otec Unfried vo svojom rozlúčkovom liste. Katolícka teológia tak bohatne o úplne nový koncept: „Sériové povolania“. Prvých 37 rokov povolania pri oltári a keď už chrbát neslúži, prichádza „druhé volanie“ k teplému čaju, manželskému zväzku a spoločnému poberaniu penzie. Možno dokonca pri toľkom cítení stihne neskôr aj rozvod a povolanie do ďalšieho stavu.
Sám bývalý farár tento absurdný príbeh zakončuje slovami, že bez svojej tajnej priateľky by to 37 rokov v službe jednoducho „nevydržal“. A my sa pýtame: Čo boli pre neho vlastne sviatosti, modlitba či Eucharistia oproti pevnému zázemiu utajeného nemeckého konkubinátu? Svätokrádeže ducha neposilňujú, žeby preto mu to snaženie o celibát tak celkom nevyšlo? Biele mučeníctvo svätých kňazov zostáva pre neho pojmom utajeným.
Biskup Bätzing a jeho povestné „prekvapenie“
Samozrejme, v tomto nemeckom progresívnom predstavení nemohol chýbať predseda synodálnej úderky a tamojší biskup Georg Bätzing. Biskupstvo Limburg okamžite vydalo vyhlásenie, v ktorom ubezpečuje veriacich, že biskup o ničom, ale naozaj o NIČOM celých 37 rokov netušil. Bätzing tak opäť raz potvrdil svoju povesť najprekvapenejšieho biskupa v Európe – človeka, ktorý by si nevšimol slona v biskupskej katedrále, ani kedy na ňom bol pripevnený transparent Synody o synodalite.
Hovorca diecézy Stephan Schnelle navyše nasadil korunu celej fraške, keď vyhlásil: „Rešpektujeme osobné rozhodnutie otca Andreasa a ďakujeme mu za desaťročia jeho služby.“ Žiadne pokánie, žiadny smútok nad porušeným sľubom Bohu? Len priateľské potľapkanie po pleci, poďakovanie a želanie veľa šťastia na ceste cez širokú bránu k oltáru civilného úradu. Prekvapivé, prečo to s nemeckou pokrokovou cirkvou plnou rebélie a všetkých nerestí inklúzie ide o deviatich k piatim – akov nevydarenom cirkuse.
Pokroková katechéza na záver
Na záver svojho rozlúčkového listu nezabudol odchádzajúci kňaz zanechať farníkom aj malú pokrokovú katechézu. Zaspomínal si, ako spoznával reálie Cirkvi v Afrike, na Filipínach či u anglikánov, a zavinšoval si Cirkev plnú rodovej spravodlivosti“ (gender justice). Vyzval veriacich, aby neboli len „objektmi“, ale „subjektmi“ pastorácie – hoci sám z nich na 37 rokov spravil objekty svojej celibátnej kamufláže.
A čo je na tom najkrajšie? Svojim sklamaným ovciam, ktorým svojim odchodom „sťažuje život“, rovno odkázal, že na e-maily a telefónne hovory nateraz odpovedať nebude. Pastierska starostlivosť par excellence, žiadne počúvanie ich výhrad, žiadny dialóg!
A tak otec Andreas odchádza. S pocitom uzavretej kapitoly, s otvorenou náručou pre „druhú vokáciu“ a s vďačným biskupom za chrbtom. Veriaci v Oberursele sa tak môžu radovať: ich bývalý pastier im ukázal ten pravý nemecký synodálny krok – teraz už krok od oltára priamo do manželskej postele, a to s plným požehnaním diecézneho PR oddelenia.
Modlime sa za pokánie. Pre oboch.
zdroj: Info Vaticana