V dnešný slávnostný deň si pripomíname Kráľovskú vládu Ježiša Krista. Pôvodne sa Sviatok Krista Kráľa slávil na poslednú októbrovú nedeľu a bol ustanovený pápežom Piom XI. encyklikou Quas Primas z roku 1925, presne sto rokov po prvom slávení. V tradičnom liturgickom kalendári, ako aj na dnešnej liturgii v gréckokatolíckych chrámoch, si tento sviatok pripomíname a oslavujeme práve dnes.
Vznik v tieni nepokoja
Pápež Pius XI. zaviedol túto slávnosť s hlbokou prorockou víziou, inšpirovanou horúcou túžbou priniesť ľudstvu pokoj Kristov. S jasnou predvídavosťou pochopil, že tragédia moderného sveta spočíva v úmyselnom odmietnutí Boha a Jeho svätého zákona zo života jednotlivcov i spoločnosti. Ustanovením tohto sviatku chcel svetu neustále pripomínať Kristovu suverenitu nielen v duchovnom, ale aj v časnom poriadku, pretože Jeho panstvu sa majú podriadiť nielen jednotlivci, ale aj rodiny a celá občianska spoločnosť. Čím viac svet Krista verejne odmieta, tým naliehavejšie je, aby veriaci vyznávali Jeho Kráľovskú vládu slávnostným a verejným prejavom viery.
Súboj s ideológiami
Uplynulé storočie bolo poznačené vlnou ideológií, ktoré sa snažili Krista zvrhnúť. Od ateistických totalitarizmov, materialistického komunizmu a pohanského nacionalizmu, ktoré premenili štát na modlu a osobu na otroka, cez liberálny sekularizmus, ktorý Boha vyháňal z verejnej sféry pod zámienkou neutrality, až po morálny a kultúrny relativizmus, ktorý rozložil Pravdu na obyčajný názor. Dnes je to zase transhumanizmus a technokratická ideológia, ktoré sa snažia pretvoriť človeka bez Boha, redukujúc ho na produkt a algoritmus.
Pius XI. však predpovedal výsledok tohto duchovného boja: Ak ľudia pochopia, že Kristus musí vládnuť v ich mysliach, srdciach, vôli a spoločenskom živote, potom sa ľudstvo bude tešiť zo skutočnej slobody, pokoja a harmónie. Všetky systémy, ktoré Ho odmietajú, nevyhnutne padnú do priepasti neúspechu.
Svedectvo mučeníkov a odkaz do súčasnosti
Storočie po encyklike Quas Primas je tiež storočím mučeníkov Krista Kráľa. Tí, ako napríklad mexickí Cristeros či španielski mučeníci tridsiatych rokov 20. storočia, vydali najvyššie svedectvo viery s výkrikom „Nech žije Kristus Kráľ!“ pochopiac, že Kristovo kráľovstvo sa neudržiava zbraňami, ale Pravdou a Láskou.
Tento sviatok však tiež pripomína varovanie Pia XI.: odstránením Krista zo zákonov, škôl a rodín je ľudská spoločnosť opäť strhávaná do chaosu a skazy. Aj keď bol sviatok preložený a jeho sociálny a časný rozmer bol v novej liturgii oslabený, je kľúčové vrátiť sa k jasnému, prorockému posolstvu pôvodnej encykliky, ktorá spája teológiu s históriou, liturgiu s činom a kontempláciu s apoštolátom.*
Pius XI. ustanovil sviatok Krista Kráľa proti „liberalizmu“. Leonardo Castellani píše: „Liberalizmus zrušil kráľovskú moc Krista tým, že povedal nevinnú vec: že náboženstvo je súkromnou záležitosťou, že preto by národy mali rešpektovať všetky náboženstvá a že Cirkev by nemala zasahovať do verejných záležitostí.“ Filozof Josef Pieper poznamenáva, že ak z Boha urobíme súkromnú záležitosť (záležitosť vo svedomí každého jednotlivca), rovnakým spôsobom urobíme zo štátu Boha..„
Ako Liberalizmus popiera Kristovo kráľovstvo? Je založený na mylnej heretickej myšlienke, že „človek je prirodzene dobrý“. Jeho blud spočíva v popieraní ľudskej náklonnosti k zlému. Kvôli tomuto presvedčeniu forsíruje myšlienku, že tým, že každému človeku umožní absolútnu slobodu a zvrchovanosť rozhodovania a to povedie k tomu, že ľudia si potom vytvoria najlepšie usporiadanú spoločnosť, sami od seba určia tie najlepšie zákony a najlepšie normy, ktoré im budú vyhovovať. Je to heretická predstava nič viac a nič menej. Popiera hriešnu ľudskú prirodzenosť, pád človeka a potrebu ľudského vykúpenia, odmieta sa podriaďovať Božej múdrosti a Božím zákonom.
Vysledok? Ľudská hlúposť: schvaľovanie a presadzovanie vyše stovky pohlaví, či zabíjanie vlastného potomstva a nazývanie počatého života v tele ženy „nie živým tvorom alebo nie živou bytosťou“, nazývanie práva zabíjať živé bytosti, resp. ukončiť ich život „právom ženy“. Živé ľudské bytosti v tele matky nazývať neplnohodnotným zhlukom buniek, ktoré je možné zničiť, no zároveň zákonom ochraňovať vajíčko orla skalného kvôli záchrane jeho populácie, legalizovať zabíjanie počatých detí rukami lekárov, aby pomáhali ženám, ktoré by sa inak mohli rozhodnúť pre vraždy detí bez ich dozoru a mohli by sa ohroziť a to všetko konanie zákonodárcov a lekárov obhajovať napriek podstate lekárskeho povolania. A ak je na tom spoločenská zhoda, tak nazývať počaté dieťa telom ženy, hoci sa jedná o odlišné osoby s DNA, aby bolo možné používať tvrdenie, že žena má právo robiť čo len chce so svojím telom. To všetko umožní liberálna spoločnosť, pretože o všetkom možno rozhodovať a ak sa na tom v parlamentnej demokracii väčšina zhodne, bude to zavedené. A môžeme pokračovať vo vymenuvávaní toľkých ďalších absurdít, kam až zájde spoločnosť, ktorá si „vystačí bez Boha a nastolí „vládu vlastného rozumu“, ako to bolo počas beštiálneho vraždenia francúzskej (slobodomurárskej) revolúcie, ktorá pod zámienkou budovania slobody používala tie najbrutálnejšie spôsoby jej nastoľovania – brutálne masové vraždy tisícov klerikov, mužov, žien a detí v akomkoľvek veku.
Význam Kristovej vlády
Kristus pred Pilátom potvrdil, že je Kráľom, hoci Jeho kráľovstvo nepochádza z tohto sveta. Táto kráľovská vláda nie je len nebeská či budúca, ale musí sa uplatňovať už tu na Zemi, hoci je to vláda pokorná, nie svetská. Uznanie Krista za Kráľa celej spoločnosti je zásadnou katolíckou doktrínou. Kresťania by sa mali vyhýbať duchovnej zbabelosti a komplexu menejcennosti, ktoré vedú k odmietaniu verejnej obrany Kristovej vlády. Popieranie kráľovskej vlády Krista nad spoločnosťou je formou liberalizmu, ktorý ju považuje za súkromnú záležitosť, čím v skutočnosti nadraďuje svetský štát nad Boha.
Slávnosť Krista Kráľa je preto naliehavou výzvou, aby sme prekonali strach a s pokorou, ale aj odvahou, obnovili túžbu po vláde Kráľa, ktorého žezlo je krížom služby, podpory a lásky. Nech sa Jeho Kráľovstvo Pravdy a Života, Svätosti a Milosti, Spravodlivosti, Lásky a Pokoja rozšíri po celej Zemi.
*pozn: Po Liturgickej reforme po Druhom vatikánskom koncile sa táto slávnosť v novom kalendári presunula na záver cirkevného roka (posledná, 34. nedeľa v cezročnom období). Malo to zdôrazniť eschatologický aspekt Kristovho panovania.
Zdroje: Inšpirované súborom prednášok PhDr. Radomíra Malého, encyklikou Quas Primas a citáciami a článkami Mons. Alberta José Gonzáleza a Chavesa Leonarda Castellania odpublikovanými na portáli Info Vaticana