Vatikán sa pred rokom rozhodol pre „ružovú revolúciu“. Do čela dikastéria pre rehoľníkov zasadla misionárka Simona Brambilla. Svetové médiá jasali: „Konečne ženský hlas!“, „Koniec patriarchátu!“. A skutočne, Františkom menovaná prvá žena na čele dôležitého vatikánskeho úradu, sestra Simona, priniesla do Ríma závan čerstvého vzduchu… priamo z mozambickej džungle, kde sa zrejme viera v Krista meria hĺbkou matriarchálneho cítenia. Po roku vo funkcii je výsledok ohromujúci: byrokratický chaos, zastavené procesy a právna neistota.
Manažérsky zázrak: Menej je viac (vlastne nič)
Ak by ste hľadali niekoho, kto vie „efektívne“ spravovať majetok a ľudí, sestra Simona je jasná voľba. Počas jej šéfovania u Misionárok Consolata sa počet rehoľníčok scvrkol o tretinu a počet domov o takmer polovicu. Ale pozor, to nie je kríza! To je „pozitívne zmenšovanie“. Podľa sestry Simony totiž „na číslach nezáleží, dôležité je srdce“.
Logika je to nepriestrelná: Ak zatvoríme všetky kláštory, konečne budeme robiť dobro „bez hluku“, pretože tam už nikto nebude. Svätý Jozef Allamano, zakladateľ jej rádu, ktorý sníval o konverzii národov, sa pravdepodobne v hrobe obracia rýchlosťou priemyselnej turbíny.
Misia naruby: Choďte a nechajte sa poučiť!
Najväčším teologickým prínosom novej prefektky je však jej revolučná misionológia. Zabudnite na Kristov príkaz „učte všetky národy“.
Sestra Simona, ovplyvnená svojím mentorom otcom Frizzim, razí teóriu „prázdneho batoha“. Misionár nemá nič prinášať, má len prísť a nechať sa domorodcami „naučiť, ako sa žije.“
Podľa tejto „romantickej“ vízie by zrejme Panna Mária Guadalupská mala byť označená za „kultúrnu agresorku“, pretože si dovolila vyrušiť Aztékov pri ich „nevinnom“ koníčku – obetovaní 20 000 ľudí ročne! Veď Boh tam už bol, mali svoju spiritualitu, tak načo tie formality s krstom a katechizmom, však?
Boh ako „Mamička“ a kúzlo matriarchátu
Vrcholom sestrino-intelektuálneho kokteilu je jej fascinácia kmeňom Macua. Tam prišla na to, že Boh je v podstate žena a matka. Jej teológia je jasná: „Žena je obraz najviac podobný Bohu.“ Muž je v tejto vízii len taký „učeň v službách ženy“.
Preto už nečakajte „bratské návštevy“ v kláštoroch, sestra Simona zavádza „sesterské návštevy“. Ak máte pocit, že sa to podobá na radikálny feminizmus 70. rokov premiešaný s démonickou New Age a štipkou pohanského uctievania matky zeme, nie ste sami. Dokonca aj kardinál Ratzinger kedysi zdá sa zbytočne vystríhal, že Otčenáš nemôžeme zmeniť na „Matka naša“. Ale sestra Simona vie svoje – kmeňová antropológia je predsa viac než nejaká „pánska“ Tradícia.
Záver: Chaos s úsmevom
Po roku vo funkcii je výsledok ohromujúci: byrokratický chaos, zastavené procesy a právna neistota. Ale kým sa vatikánske chodby plnia prachom na nevybavených spisoch, môžeme byť pokojní. Sestra Simona nám totiž s úsmevom vysvetlí, že Boh je matka, naša misia je byť ticho a čím menej nás v cirkvi zostane, tým viac „duchovne“ sa budeme cítiť.
V každom normálnom štáte by takýto „manažér“ letel rýchlejšie, než povieš „inkulturácia“. Ale vo Vatikáne dnešných dní? Tam je to proste „revolúcia“. Tak sa tešme, sestry a bratia… teda, vlastne už len sestry.
zdroj: Info Vaticana