V polovici 16. storočia, v čase upevňovania tridentskej reformy a definitívneho stanovenia rímskej omše, vydal pápež svätý Pius V. dokument, ktorý by dnes prekvapil nejedného súčasného preláta. Apoštolská konštitúcia s názvom Horrendum illud scelus – „Ten hrozný zločin“ – bola vyhlásená 30. augusta 1568, v treťom roku jeho pontifikátu.
Svätorečený pápež, známy aj pre svoju horlivosť v očisťovaní duchovenstva, nehovoril v abstraktných pojmoch. Dokumentom poukazoval na „zločin“ sodomie, ktorého sa dopúšťali tak svetskí, ako aj rehoľní klerici. Robil to s presvedčením, že kňazstvo nie je len povolanie, ale viditeľné znamenie Krista.
Reformátorská horlivosť
Spovedník svätej Kataríny de’ Ricci, nastúpil na Petrov stolec s hlbokým presvedčením, že morálna skazenosť kléru bola jednou z hlavných príčin úpadku Cirkvi. Neznášal nejednoznačnosť ani relativizmus. Počas svojho pontifikátu rázne čistil mravy, reformoval kúriu a trestal zneužívania.
Konštitúciu Horrendum illud scelus treba chápať v tomto kontexte: Svätý pápež videl v beztrestnosti hriechu proti prírode nielen morálny prečin, ale aj profanáciu kňazstva.
Text a jeho nekompromisnosť
Dokument sa začína biblickým odkazom, ktorý vyvoláva hlboký smútok:
„Ten hrozný zločin, pre ktorý boli skazené a nečisté mestá zničené ohňom božieho odsúdenia, nám spôsobuje najtrpkejšiu bolesť a nabáda našu myseľ potlačiť ho s najväčšou možnou horlivosťou.“
Pius V. pripomína kánon z III. lateránskeho koncilu, ktorý nariaďoval, aby klerici vinní z nestriedmosti proti prírode boli zbavení klerického stavu alebo poslaní do kláštora. Pápež však zašiel ešte ďalej: nariadil, aby každý kňaz alebo rehoľník uznaný za vinného bol zbavený klerického stavu a odovzdaný svetskej moci, ktorá mala uplatniť trest stanovený civilnými zákonmi tej doby. Logika tohto prístupu bola teologická: kňaz, povolaný reprezentovať Krista, nemohol poškvrniť Boží oltár týmto hriechom. Pápež, horlivý pre duše veriacich a česť kňazstva, chcel odstrániť pohoršenie od samého koreňa.
Trvalé učenie, prekonaná disciplína
V súčasnosti, samozrejme, nikto nepresadzuje obnovenie trestov zo 16. storočia. Text Pia V. však zostáva svedectvom o objektívnej závažnosti, ktorú Cirkev pripisuje hriechu sodomie, najmä ak sa ho dopustí posvätný služobník.
Kľúčový je rozdiel medzi doktrínou a disciplínou:
Morálne učenie zostáva nemenné – akt proti prírode je vnútorne neusporiadaný –, zatiaľ čo kánonická disciplína sa mení. Avšak jasnosť svätého pápeža je v ostrom kontraste s mlčaním alebo zmätkom mnohých súčasných biskupov, ktorí v prípade aktívnych homosexuálnych kňazov alebo klerikálnych mocenských sietí často radšej odvádzajú pozornosť inam.
Svätý Pius V. pochopil, že nečistota kléru ničí vieru ľudu, prevracia liturgiu a znesväcuje oltár. Jeho príklad je aj dnes výstrahou pred bagatelizovaním ohavného hriechu sodomie.
zdroj: InfoVaticana