Presne vo chvíli, keď sa pápež Lev XIV. vydáva na šesťdňovú, historicky dôležitú návštevu Turecka a Libanonu, kresťanské advokačné skupiny bijú na poplach. Report Európskeho Centra pre Právo a Spravodlivosť (ECLJ), nazvaný „Prenasledovanie Kresťanov v Turecku“, vykresľuje drsný obraz „právnej, inštitucionálnej a sociálnej nevraživosti“ voči tureckým kresťanom.
Krehký zvyšok
Anatólia bola kedysi pulzujúcim centrom kresťanstva, no správa ECLJ konštatuje, že komunity sú dnes „redukované na krehký zvyšok.“
- Kým v roku 1915 tvorili kresťania asi 20% populácie, dnes je to menej ako 0,3% (asi 257 000 veriacich).
- Ich úbytok je podľa autorov „kumulatívnym výsledkom reštriktívnej legislatívy, administratívnych obštrukcií, konfiškácie majetku, odopierania právnej subjektivity a – najnovšie – svojvoľného vyhosťovania duchovných, misionárov a konvertitov.“
Nehostinnosť voči kresťanom je, paradoxne, udržiavaná pri živote aj odmietaním uznať historické udalosti:
- Genocída: Turecko naďalej popiera genocídu Arménov a iných kresťanov počas Prvej svetovej vojny, kedy bolo násilne deportovaných alebo zmasakrovaných približne 1,5 milióna Arménov a 500 000 iných kresťanov. Akékoľvek vyjadrenia o týchto udalostiach sú potláčané pod hrozbou trestného stíhania za „urážku tureckého národa/turectva.“
- Štátna Propaganda: Politici a štátne médiá často robia vykresľujú kresťanov ako vonkajšiu a vnútornú hrozbu. Prezident Recep Tayyip Erdoğan napríklad označil preživších genocídy za „teroristov, ktorí unikli meču“.
Táto atmosféra sa niekedy mení na priame násilie, čoho dôkazom bol napríklad teroristický útok na katolícky kostol v roku 2024.
Bežní kresťania bez právnej ochrany
Kľúčovým bodom správy je, že žiadna kresťanská cirkev nedisponuje právnou subjektivitou ako náboženská inštitúcia. To má závažné dôsledky:
„Patriarcháty, diecézy a kostoly nemôžu vlastniť majetok vo svojom vlastnom mene, začať súdne konanie, zamestnávať personál ani formálne komunikovať s verejnými orgánmi,“ uvádza správa.
- Zmluva z Lausanne: Hoci Zmluva z Lausanne (po genocíde) zaručila niektorým ne-majoritným vierovyznaniam práva, interpretácia je úzka. Plné uznanie je dané len Gréckej ortodoxnej, Arménskej apoštolskej cirkvi a Židom. Katolíci a protestanti právnu ochranu nemajú. Sunnitský islam je stále uplatňovaný ako „primárny marker tureckej identity“ vo verejnom vzdelávaní.
- Štátna Kontrola: Vláda zasahuje do riadenia cirkevných lídrov (napr. zákaz ne-tureckým občanom byť volenými za Ekumenického Patriarchu).
- Konfiškácia Majetku: Cez inštitút „mazbut“ zvereneckej správy môže vláda ukončiť právne uznanie kresťanských inštitúcií, prevziať kontrolu a de facto skonfiškovať ich majetok.
Konvertiti na čiernej listine
Správa tiež poukazuje na časté vyhosťovanie zahraničných misionárov, pastorov a dokonca aj konvertitov, ktorí sú často označovaní za hrozbu „národnej bezpečnosti.“ Slávnostný sľub znovuotvoriť grécky ortodoxný seminár Halki, uzavretý v roku 1971, zostáva nesplnený.
ECLJ preto žiada Turecko, aby okamžite udelilo plné právne uznanie všetkým cirkvám, ukončilo zasahovanie do ich chodu, chránilo miesta uctievania a vrátilo skonfiškovaný majetok.
Návšteva Pápeža Leva XIV. tak prichádza v kľúčovom momente, kedy reflektory svetovej pozornosti mieria na Anatóliu, odhaľujúc tak pretrvávajúce štrukturálne systémy, ktorých cieľom je podkopať autonómiu, kontinuitu a samotné prežitie kresťanských komunít v Turecku.
Katolícka Tlačová agentúra