Nedávne diskusie v katolíckej cirkvi o osude Judáša Iškariotského odhalili fascinujúci, no zároveň kontroverzný kontrast. Na jednej strane stojí tradičné učenie, ktoré zdôrazňuje slobodnú vôľu a možnosť vylúčiť sa zo spásy, čo nájdeme v katechézach početných pápežov, vrátane súčasného Leva XIV, alebo aj v Tridentskom katechizme. Na druhej strane, moderné teologické prúdy, zastúpené kontroverzným teológom von Balthasarom, či dokonca pápežom Františkom naznačujú, že Božie milosrdenstvo je tak nesmierne, že dúfajú v „prázdne peklo.“
Pápež Lev XIV. a odpustenie ako akt lásky
Pápež Lev XIV. vo svojej katechéze rozoberá dojemnú scénu z Jánovho evanjelia, kde Ježiš pri Poslednej večeri podáva Judášovi kúsok chleba. Toto gesto nebolo len symbolom spoločenstva, ale podľa pápeža „posledným pokusom lásky, aby sa nenechala poraziť“. Pápež Lev XIV. vysvetľuje, že Ježišova láska je „až do krajnosti“ – nezastaví sa pred odmietnutím, sklamaním či nevďakom. Je to láska, ktorá sa dáva ako slobodný dar ešte predtým, ako je prijatá.
Lev XIV. poukazuje na to, že Ježiš nepopiera realitu zrady, ale prekonáva ju dobrom. Hovorí, že odpustenie nie je slabosť ani zabudnutie, ale schopnosť milovať napriek všetkému. Ježiš ukazuje, že aj v najtemnejšej noci duše, keď nás niekto zraní alebo zradí, existuje cesta, ako podať „kúsok chleba“ a pretrhnúť kruh pomsty. Zrada sa tak stáva príležitosťou pre ešte väčšiu lásku. Napriek tomu, že Judášov čin bol výsledkom zla, ktoré do neho vstúpilo, Ježišovo gesto preukazuje, že božská láska sa snaží zasiahnuť aj tých, ktorí ju odmietajú.
V tomto kontexte však pápež Lev XIV. jasne uvádza, že hriech a zatratenie nie sú pasívnym osudom, ale dôsledkom našej slobodnej voľby. Poukazuje na to, že Judáš sa sám vylúčil zo spásy tým, že „poprel lásku, ktorá ho stvorila, a zradou sa stal neverným sám sebe“. Z tohto pohľadu je zatratenie Judáša tragickým výsledkom jeho vlastného, slobodného rozhodnutia, nie nedostatkom Božieho milosrdenstva.
Pápež František a nádej na spásu pre všetkých
Pohľad pápeža Františka prináša iný pohľad. Pápež bol známy výrokom, že dúfa, že peklo je prázdne. Stačí sa však zamyslieť nad cirkevne uznaným zjavením vo Fatime, kde Panna Mária ukázala deťom peklo plné duší.
Vystavením obrazu v svojej pracovni, na ktorom nahý Ježiš objíma mŕtveho Judáša, minulý pápež vyvolal vlnu diskusií. Tento obraz, spoločne s jeho výrokmi ako „Neviem, ako Judáš skončil. Ježiš ho nazýva priateľom“, naznačuje, že vďaka milosrdenstvu akýkoľvek zločin obsiahne odpustenie bez ohľadu na absenciu úprimnej ľútosti, pokorného vyznania a odhodlania konať pokánie.
Tento pohľad nadväzuje na teologickú hypotézu Hansa Ursa von Balthasara, ktorý sa pýta: „Môžeme dúfať, že všetci ľudia budú spasení?“ Hoci táto myšlienka sa nesmie zamieňať s učením, že nikto nie je zatratený, zdôrazňuje, že aj napriek existencii pekla, môžeme a mali by sme dúfať v spásu pre každého človeka.
Pri takomto uvažovaní vzniká obava, že vedie k presvedčeniu, že na činoch nezáleží, pretože Božia milosť nás spasí bez ohľadu na všetko.
Navyše, aký význam by mali biblické verše, ako „Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil“ (Mt 26,24) alebo označenie „syn zatratenia“ (Jn 17,12) ?
Záver: Dva pohľady, jedna viera?
Kým Lev XIV. sa zameriava na hlboké pochopenie odpustenia ako aktu nesmiernej lásky, František sa zameriava na neobmedzenosť milosrdenstva. (Možno trochu zaostáva jej druhý aspekt: Niet milosrdenstva bez spravodlivosti, t.j. milosrdenstvo môže byť aplikované ako akt odpustenia tomu, kto svoj čin ľutuje, teda akt odpustenia po vyjadrení ľútosti a predsavzatí kajúcnosti. To si vyžaduje pokoru o odpustenie požiadať a potom ho aj prijať.
Zatiaľ čo Lev XIV. zdôrazňuje, že si slobodne volíme, či prijať Boží dar odpustenia, František opakoval, aby sme nikdy neprestali dúfať v spásu, dokonca ani vtedy, keď sa zdá, že je všetko stratené a dokonca vo svojich tvrdeniach zachádzal až tak ďaleko, ako v kontraveznom vyjadrení, že nás nič nemôže odlúčiť so spoločenstvom so svätými, (ba ani apostáza) čo je samozrejme v rozpore s neustálym cirkevným učením. Avšak, pápež František ani tieto svoje myšlienky samozrejme nevyhlásil „ex cathedra“, na čo by sa vzťahovala pápežská neomylnosť. Zároveň si uvedomme, že Lev XIV. sa vrátil k stálemu cirkevnému učeniu a uviedol veci do správneho svetla, čo len znova dokazuje, že Duch Svätý nad svojou Cirkvou bdie a napriek akýmkoľvek možným pochybeniam, či možným infiltráciám, nebude nikdy zničená. Znamená to však ale aj to, že aj ako laici sme povinní sa vo svojej katolíckej viere neustále vzdelávať a ju poznať.
zdroj: podcast konvertitu Taylora Marshalla, LSN Faith and Reason, kath.net