V Nemeckej spoločnosti teraz rezonuje intenzívna diskusia, ktorú odštartovala kontroverzná výmena názorov na tému, či je kandidátka na sudcu Spolkového ústavného súdu spochybňujúca základné právo každého človeka na život od počatia až po prirodzenú smrť, skutočne vhodná na takúto pozíciu. Táto situácia sa dotýka aj samotných katolíckych biskupov, ktorých vyzývajú niektorí kolegovia a dokonca už aj samotní veriaci, aby sa nevyhýbali svojej zodpovednosti a vzhľadom k závažnosti vzniknutej situácie zanechali alibistické vyhlásenia.
Cirkev v tieni politiky?
Aj z Nemecka pochádzajúci kardinál Müller považoval za nutné zaujať k situácii stanovisko a naznačuje, že niektorí katolícki biskupi sa v tejto situácii vyhýbajú jednoznačnej podpore práva na život. Namiesto toho uprednostňujú politický boj o moc pred svojím hlavným poslaním – svedectvom o „pravde evanjelia“. Zároveň pripomína, že Ježišova autorita, ktorá im bola zverená, ich zaväzuje správať sa podľa jeho slov: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie“ (Mt 22, 21).
To však neznamená lacný kompromis. Ako ukazuje Ježišov rozhovor s Pilátom, viera sa nesmie podriadiť totalitnej moci štátu ani ateistickým ideológiám. Pilát, ktorý sa pýšil mocou rozhodovať o živote a smrti, je symbolom cynizmu a relativizmu. Ježiš sa však proti tomu postavil a vyhlásil, že prišiel na svet, aby vydal svedectvo o pravde.
Poslanie biskupa: pastier alebo úradník?
História cirkvi jasne ukazuje, že ak sa biskupi podriadili mocným, ich poslanie bolo zradené. Rozdiel medzi dobrým pastierom a nájomcom je v tom, že dobrý pastier slúži Kristovi až do mučeníckej smrti, zatiaľ čo nájomca sa správa ako úradník, ktorý slúži štátu len do dôchodku.
Emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery kritizuje súčasný „typicky nemecký“ postoj, ktorý namiesto toho, aby sa Cirkev opierala o Krista, legitimizuje sa ako organizácia užitočná pre štát. V dôsledku toho sa pravdy viery ohlasujú príliš ticho, aby neprovokovali a neboli zneužité v politickom boji. Strach z politickej manipulácie však paradoxne vedie k tlieskaniu zo strany, ktorá je antikresťanská, pretože podriaďuje pravdu evanjelia politickým kalkuláciám.
Právo na život vs. sociálny darvinizmus
Kľúčovým bodom článku je ochrana ľudskej dôstojnosti. Ostro odmieta tvrdenie, že ľudská dôstojnosť začína až narodením. Považuje to za „bezmyšlienkovitosť“ a prirovnáva tento postoj k sociálnemu darwinizmu, ktorý je radikálne antikresťanský. Tento pohľad tvrdí, že právo má ten, kto sa presadí v boji o prežitie.
Preto je úlohou biskupa, aby sa postavil proti ateistickým antropológiám a extrémne protikresťanským ideológiám, ktoré popierajú bezpodmienečné právo na život. Sociálny darvinizmus, posthumanizmus a transhumanizmus sú podľa autora len rafinované masky, ktoré umožňujú silným ovládať slabých.
Vatikán II. ako východisko
Jeho Eminencia pripomína slávny dokument Gaudium et spes, ktorý jasne odsudzuje činy proti životu, ako sú vraždy, genocída, potraty a eutanázia.
Jednoznačne odsudzuje myšlienku, že matkino právo na sebaurčenie je dôležitejšie než právo jej dieťaťa na život a nazýva ju diabolický klam. Právo na sebaurčenie človeka sa končí tam, kde začína právo na život iného. Úlohou rodičov nie je rozhodovať o živote svojich detí, ale ich chrániť a vychovávať.
Katolícka cirkev sa má angažovať za bezpodmienečné právo na život nenarodených, narodených, chorých aj zdravých, mladých aj starých. Jej poslanie by nemalo závisieť od priazne a názorov vládnucej moci. Biskupi by mali byť odvážni a prorockí, obhajovať slabých a „otvárať ústa za nemých, za právo všetkých úbohých“ (Kniha Prísloví 31, 8).
zdroje: LifeSiteNews, kath.net