Komentár kardinála Cupicha k exhortácii Dilexi Te od Leva XIV. je len ďalším hrozivým príkladom modernistickej cirkevnej nákazy, ktorá mení oltár na sociologickú šou a Eucharistiu na nástroj morálneho inžinierstva!
Americký vysokopostavený progresívne orientovaný cirkevný hierarcha, (ktorý len nedávno vyvolal už ďalší celospoločenský škandál rozhodnutím oceniť známeho propotratového politika napriek kritike z radu biskupov), zopakoval svoj názor, že liturgia nemá byť zameraná na Boha, ale slúžiť skôr ako nástroj sociálnej agitácie v prospech chudobných. Podľa neho bol II. vatikánsky koncil „medzníkom“ v chápaní miesta chudobných v Cirkvi, a toto „osvietenie“ vraj inšpirovalo aj liturgickú reformu. V preklade toto jeho vyjadrenie znamená, že omša mala prestať byť adoráciou Boha a premeniť sa na zhromaždenie „rovných“!
Pre Cupicha znamená „vznešená jednoduchosť“ zo Sacrosanctum Concilium v skutočnosti hrubé odhodenie akýchkoľvek znakov transcendencie, posvätnej reči, posvätného ticha, či orientácie k Pánovi! Všetko to pripomína „divadlo“ človekovi, ktorý v hĺbke duše neverí, že sa na tom oltári skutočne niečo transcendetné deje! A keď raz stratíte vieru v reálnu Prítomnosť, zostane vám len prázdna choreografia. Ak Kristus nie je skutočne prítomný, ak tam nie je obeta, ak oltár nie je Kalvária, potom sa Omša zvrhne na benefičné stretnutie, na symbolické gesto, na „projekt solidarity s ľudstvom“, ako sám cynicky vyhlasuje!
Avšak, podľa záväzného katolíckeho učenia a potvrdených dogmatických záverov Tridentského koncilu znamená obeť sv. omše sprítomnenie Kalvarskej obety na Kríži.
Cupich drzo hovorí o „očistení liturgie od okázalých prvkov“. No to, čo on nazýva okázalosťou a divadlom, Cirkev vždy nazývala adoráciou! Kľačanie, kadidlo, posvätný spev, posvätné ticho – všetko, čo poukazuje na Boha, mu je nepríjemné, pretože to odhaľuje pravdu, ktorú odmieta pripustiť: že Omša je božský, nie ľudský akt! V jeho zvrátenej teológii chudobní prekrývajú Krista; v teológii Cirkvi sú chudobní milovaní skrze Krista! To je rozdiel vo viere, nie v citlivosti!
Preto neustále dookola absurdne omieľa, že liturgia musí byť „školou pokoja“ a „projektom solidarity“. Nevšíma si, že tieto reči vedie biskup s osobným šoférom, obklopený mramorom a mikrofónmi, zatiaľ čo s opovrhnutím hľadí na tichú zbožnosť veriacich modliacich sa ruženec a navštevujúcich rítus, ktorý by najradšej zrušil! Jeho „Cirkev chudobných“ je v skutočnosti Cirkvou sebauspokojených klerikov, ktorí žijú zo sentimentálneho pastorovania a štátnych dotácií!
Nie, Eminencia! Omša nie je kurzom dobrého správania, ani dielňou sociálnej spravodlivosti! Omša je Kristova Obeta, ktorá je prinášaná Otcovi za spásu sveta! A práve preto, že veríme v Reálnu Prítomnosť, preto, že vieme, že ten Chlieb je Boh, my katolíci – chudobní aj bohatí, múdri aj nevedomí – pred Ním kľačíme! Ak Cupich a jemu podobní nekľačia, nie je to z pokory: je to preto, že neveria, že pred nimi stojí Niekto, pred kým by sa mali skloniť!
Liturgia nebola ustanovená, aby vyzerala „jednoducho“, ale aby bola posvätná! A tá chudoba, ktorá je dôležitá, nie je sociologická, ale chudoba ducha, chudoba mýtnika, ktorý sa neodváži zdvihnúť oči k nebu. Keby Cupich skutočne veril, že Kristus je na oltári, nehovoril by o „vznešenej jednoduchosti“, ale o svätej bázni! No je jednoduchšie hovoriť o chudobných ako o Mystériu!
Preto je jeho názor len neúmyselným priznaním straty viery v Reálnu Prítomnosť! Tí, ktorí skutočne veríme, že Kristovo Telo je tam, budeme v adorácii kľačať ďalej, aj keby sa to kardinálovi Cupichovi zdalo príliš „okázalé“!
zdroj: Info Vaticana