Diskusia o homosexualite je v súčasnej spoločnosti, a obzvlášť v Katolíckej cirkvi, jedným z najpálčivejších a najkontroverznejších tém. Biskup Eleganti v pomenúvaní pravdivých skutočností a hľadaní spravodlivosti priznáva, že existujú rozdiely medzi oficiálnym učením Cirkvi a jej prebiehajúcimi vnútornými zápasmi.
Je nutné priznať, že Cirkev je božsko-ľudská inštitúcia a ľudský element v nej neustále zlyháva. Nesmieme však zamieňať túto svätú inštitúciu s morálnymi pokleskami jej členov, aj keď pochádzajú zo strany kléru. Ak sme pevne zakotvení v Kristovi, také pochybenia nás nezlomia, nenalomia ani našu oddanosť a už vôbec nie vieru a dôveru v pôsobenie Ducha Svätého v rámci nej.
Morálny kompas Cirkvi: Sklony a činy
Katolícka cirkev dôsledne rozlišuje medzi dôstojnosťou ľudskej bytosti a jej sklonmi, ktoré môžu byť považované za nezriadené. Všetci zápasíme s rôznymi neusporiadanými sklonmi, a práve ich ovládanie je kľúčom k svätosti a morálnemu vyzretiu – to platí rovnako pre všetkých.
Cirkev neodsudzuje človeka s homosexuálnymi sklonmi, ale považuje realizáciu neusporiadaných sklonov, teda pretavených na činy, za hriech. Zdôrazňuje však, že cesta k pokániu je vždy otvorená, čím milosrdenstvo.
Kontroverzia zneužívania: Keď štatistiky kričia
Jedna z najcitlivejších oblastí sa týka homosexuality v radoch kléru a jej súvislosti so sexuálnym zneužívaním. Hoc neexistuje žiadna logická väzba medzi homosexualitou a predispozíciou k zneužívaniu (rovnako ako neexistuje medzi heterosexualitou a zneužívaním), štatistická realita vyžaduje nepredpojatú analýzu.
Viaceré rozsiahle cirkevné štúdie, vrátane správy John Jay Report (USA, 2004), MHG Study (Nemecko, 2018) a CIASE (Francúzsko, 2021), dokumentujú prekvapivé zistenie: zhruba 80 % sexuálnych útokov zo strany kléru je fakticky spojených s ich homosexualitou. Tento údaj je šokujúci. Nie je to dôkaz nadradenosti heterosexuálov, ale naznačuje tendenciu páchateľov pri výbere obetí, keďže väčšinu obetí klerikov tvoria chlapci a mladí muži.
Tento fenomén je označovaný skôr ako efebofília (sexuálna preferencia pre dospievajúcich a mladých mužov) než ako pedofília (preferencia predpubertálnyh, malých detí). Napriek tomu sa oficiálna diskusia často sústreďuje výhradne na „pedofíliu“, čím dochádza k zatajovaniu a tabuizácii reálneho problému: neprimerane vysokej frekvencie homosexuality v klére a jej dôsledkov. Kým sa nezačne riešiť tento „slon v miestnosti“ (homosexualita v klére, problém o ktorom píše profesor Oko v bestselleri Levanduľová mafia), kríza zneužívania nebude nikdy plne vyriešená.
Podľa biskupa Elegantiho, kým sa v Cirkvi nepomenujú veci pravým menom – teda nepomerne vyššia frekvencia homosexuality v klére so všetkými jej negatívnymi dôsledkami – vnútorné problémy a kríza zneužívania nebudú nikdy účinne riešené. Morálny zákon a volanie k svätosti platí pre všetkých, bez ohľadu na ich sklony.
Homosexualita sa stala kľúčový prvok v transformácii západnej spoločnosti a jej tradičných predstáv o manželstve, rodine a rode. Súčasné spoločenské zmeny nie sú náhodné, ale sú výsledkom desaťročí príprav zo strany homosexuálnych mysliteľov a postmoderných dekonštrukcionistov.
Vplyv Frankfurtskej školy a jej kritickej teórie (aj keď jej hlavní predstavitelia neboli homosexuáli) sa stal ideovou pôdou pre rozvoj queer a gender teórií. Práve tieto smery, reprezentované známymi osobnosťami ako Michel Foucault, Jacques Derrida alebo Judith Butler (mnohí z nich otvorene homosexuálni alebo queer), sú kritické až nepriateľské voči „dogmatickým“ morálnym usmerneniam a spochybňujú „objektívny rozum“!
Vnútorný Rozkol
V poslednom období sú nepriehľadnuteľné pokusy, a to aj zo strany vysokých cirkevných predstaviteľov, ako sú biskupi a kardináli, o normalizáciu homosexuality v Cirkvi podľa sekulárnych štandardov – hovoria o nutnosti zmeny katechizmu v oblasti morálky a nazerania na homosexuálny spôsob života. V týchto snahách sú badateľné ľavicové, marxistické parametre, ktoré sú však tomu, čo Cirkev vždy učila a čo je jasne a nezapierateľne ukotvené vo Svätom Písme, cudzie. Preto bludári hovoria o akomsi vývine, o tom, že isté poznatky vraj neboli ľuďom známe v čase vzniku Písma. Cirkev vylučuje hriech a blud, aj tvrdošijnú nekajúcnosť.
Najväčšou kontroverziou je však nedodržiavanie vlastných noriem Vatikánom. Aj keď dokument schválený pápežom Františkom (Ratio Fundamentalis Institutionis Sacerdotalis, 2016) výslovne zakazuje prijímať do seminárov osoby, ktoré praktizujú homosexualitu, majú hlboko zakorenené homosexuálne sklony alebo podporujú „homosexuálnu kultúru“. Toleruje však Vatikán údajne túto smernicu tolerovaním napr. LGBT púte, ktorá namiesto kajúcneho podtónu sa ukázala ako demonštrácia homosexuálnych sklonov – účastníkmi, ktorí demonštrovali svoje postoje rôzne – prejavujúc homosexuálne náklonnosti, držaním za ruky, rúhavými heslami a pod.
Popredný pápežov životopisec, George Weigel, nedávno kritizoval používanie termínu „LGBTQ katolík“, pretože ho nepovažuje za neutrálny, ale za silne teologicky a politicky nabitý. Tento termín redukuje osobu na jej sexuálne túžby a je v rozpore s jednotou Cirkvi, ktorá nikdy neidentifikovala svojich členov na základe ich libida. Zároveň varuje, že označenie „LGBTQ katolík“ slúži ako nositeľ teologického programu na transformáciu katolíckeho chápania morálky a tiež ako symbol politických záujmov spojených s „diktatúrou relativizmu“. a zdôrazňuje, že všetci sú predovšetkým hriešnici zjednotení v Kristovi, a preto by sa nemali definovať podľa sexuálnych orientácií či praktík.
Spoločenské Normy a Rodina: Problém Normality
Ľudské telo ako také „hovorí jasnou rečou“: Muž a žena sú komplementárni, schopní stať sa „jedným telom“ a splodiť potomstvo. Tu tkvie teda aj sekulárny argument pre tradičné hodnoty manželstva a rodiny, ako ich naša spoločnosť po stáročia vnímala. Homosexualita tak nemôže byť normatívna pre drvivú väčšinu ľudstva.
V kontraste s ideou spoločenskej „rovnosti“ stojí otázka dieťaťa v homosexuálnom partnerstve. Hoci sú tieto partnerstvá legálne, dieťa bude naďalej čeliť nutnosti vysvetľovať sebe aj iným, prečo vyrastá s dvoma otcami alebo dvoma matkami, a nie v „úplne normálnej rodine“ s biologickými rodičmi. Heterosexuálne manželstvo (otec, matka, dieťa) zostáva neprekonateľným modelom pre biologický a psychosociálny vývoj dieťaťa a je naďalej jedinou všeobecne platnou normou.
zdroje: prof. Oko: Levanduľová mafia, José Antonio Ureta: Pretrhnutá hrádza a portály LifeSiteNews a kath.net