Spor o eutanáziu opäť rozdeľuje katolícky svet
V katolíckych kruhoch to opäť vrie. Téma eutanázie a asistovanej samovraždy — problémov, ktoré čoraz agresívnejšie zasahujú do európskej legislatívy — otvorila hlboké teologické a etické trhliny. Najnovší rozruch vyvolali vyjadrenia arcibiskupa Renza Pegoraru, prezidenta Pápežskej akadémie pre život, pre denník Avvenire. Arcibiskup naznačil, že katolíci by za určitých okolností moli podporiť zákon o asistovanej samovražde, ak by tým zabránili prijatiu ešte nebezpečnejšej normy.
Tento pragmatický prístup však narazil na tvrdú kritiku zo strany konzervatívnych teológov, filozofov aj katolíckych novinárov.
„Nedokonalý zákon“ ako pasca
Arcibiskup Pegoraro síce zdôraznil, že žiadne „právo na asistovanú samovraždu“ neexistuje a povinnosťou štátu je chrániť chorých a umierajúcich, no zároveň otvoril dvere politickému kompromisu. Hlasovanie za takzvaný „nedokonalý zákon“ obhajoval myšlienkou, že ak parlament nezvolí kompromisné riešenie a nezamedzí najhoršiemu scenáru hneď na začiatku, neskôr môže prejsť absolútne libertariánska legislatíva, ktorá dôstojnosť človeka zdevastuje ešte viac.
Analytik a novinár Michael Haynes v Catholic Herald však upozorňuje na zásadnú trhlinu v tejto logike: Pegoraro nijako nevysvetlil, ako presne má podpora zla zastaviť jeho ďalšie šírenie.
Historická skúsenosť pri potratoch aj eutanázii totiž hovorí o presnom opaku. Taliansky filozof Dr. Tommaso Scandroglio v denníku Nuova Bussola Quotidiana reagoval na arcibiskupa nekompromisne:
„Ako môže byť niekto taký krátkozraký a nechápať, že keď raz prijmeme princíp nespravodlivého zákona — teda že je legitímne pomôcť nekomu k samovražde —, bude nemožné zabrániť stále voľnejšej aplikácii tohto princípu? Akékoľvek poistky sa skôr či neskôr zrútia. Nenaučila nás nedávna história vôbec nič?“
Historická prax opakovane ukazuje, že akonáhle štát raz prelomí ochrannú bariéru ľudského života, akékoľvek „obmedzenia“ či „poistky“ v zákone sa časom stávajú len formalitou a postupne sa úplne odbúravajú.
Jasný hlas Učiteľského úradu: Eutanázia je vždy zločin
Navrhovaný kompromis je v priamom rozpore s jasným učením Cirkvi. Iba v roku 2020 vydalo Dikastérium pre náuku viery dokument Samaritanus bonus, ktorý eutanáziu jednoznačne označuje za „zločin proti ľudskému životu“.
Dokument výslovne varuje pred etickým relativizmom a vyvažovaním princípov:
- Hodnota života, autonómia či kvalita života nestoja na rovnakej úrovni.
- Eutanázia je zlom vyplývajúcim zo svojej podstaty (intrinsece malum) — za každých okolností a bez ohľadu na okolnosti.
Teologická chyba: Zneužitie princípu dvojakého účinku
Haynes vo svojej analýze dodáva, že Pegorarov postoj zlyháva aj z hľadiska klasickej tomistickej etiky. Tradičný princíp dvojakého účinku (duplex effectus), ktorý vypracoval sv. Tomáš Akvinský, dovoľuje znášať neúmyselný negatívny vedľajší následok konania, no nikdy nedovoľuje použiť morálne zlo ako prostriedok na dosiahnutie dobrého cieľa.
Tento princíp neskôr definitívne formuloval pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae (č. 14): Pápež Pavol VI. zdôrazňuje, že hoci je niekedy dovolené strpieť menšie mravné zlo v záujme zabránenia väčšiemu, ani z tých najvážnejších dôvodov nikdy nemožno páchať zlo s cieľom dosiahnuť dobro.
Taliansky kontext: Tlak na celoplošnú legalizáciu
Vyjadrenie Pápežskej akadémie pre život neprichádza do vákua. V Taliansku je eutanázia mimoriadne výbušnou témou. Po tom, čo rozhodnutie Ústavného súdu z roku 2019 čiastočne dekriminalizovalo asistovanú samovraždu, radikálni aktivisti stupňujú tlak na jej úplnú legalizáciu. Posledný incident v regióne Benátsko (Veneto), kde poslanci schválili vykonávacie predpisy k asistovanej samovražde, ukazuje, že zápas o ochranu života na Apeninskom polostrove sa dostáva do finálnej fázy.
Práve v tomto momente by však veriacich nemal zmiasť taktický pragmatizmus, ale mala by ich spájať nekompromisná obrana ľudskej dôstojnosti od počatia až po prirodzenú smrť.
zdroj: Catholic Herald, Nuova Bussola Quotidiana a kath.net