Len niekoľko dní po tom, čo talianski biskupi rázne uplatnili kánonické právo a zamedzili verejnému cirkevnému pohrebu popredných slobodomurárov, prišla z Francúzska správa, ktorá vyvoláva hlboké rozpaky. V kolegiálnom kostole Notre-Dame v Semur-en-Auxois v departemente Côte-d’Or sa 25. augusta konala pohrebná rozlúčka s Françoisom Patriatom – bývalým ministrom, senátorom a dlhoročným politickým spojencom prezidenta Emmanuela Macrona. Pohrebným obradom osobne predsedal dijonský arcibiskup Antoine Hérouard.
Na celej udalosti by nebolo nič nezvyčajné, kým sa nepozrieme na pozadie zosnulého. Patriat bol verejne známym slobodomurárom. Jeho príslušnosť k tajným spolkom potvrdil aj murársky portál 450.fm, ktorý ho tituloval ako „brata“ a uviedol, že odišiel na „Večný východ“. Francúzsky denník Le Monde už v roku 2023 pripomenul, že to bol práve Patriat, kto v roku 2016 sprevádzal Macrona pri jeho prvej návšteve veľkej lóže Grand Orient.
Smútočná reč za presadzovanie kultúry smrti
Ešte spornejší rozmer dodala pohrebu prítomnosť a prejav samotného prezidenta Macrona priamo v útrobách chrámu. Macron vo svojej rozsiahlej reči vyzdvihol Patriatovu vernosť pri presadzovaní sekulárno-progresívnej vízie spoločnosti – vrátane zákonov presadzujúcich asistovanú samovraždu, rodovú ideológiu či obmedzovanie náboženského prejavu na verejnosti. Teda agendy, ktorá stojí v priamom rozpore s morálnym učením Katolíckej cirkvi.
„Kedykoľvek som sa otočil, François tam bol,“ vyhlásil Macron nad rakvou muža, ktorý svoju kariéru začínal u socialistov Lionela Jospina a neskôr sa stal kľúčovým architektom Macronovho hnutia v Senáte.
Jasné stanovisko Cirkvi vs. francúzska prax
Postoj Cirkvi k slobodomurárstvu je pritom jednoznačný a nemenný. Deklarácia Kongregácie pre náuku viery z 26. novembra 1983, ktorú podpísal vtedajší prefekt kardinál Joseph Ratzinger, jasne potvrdzuje, že princípy slobodomurárstva sú nezlučiteľné s katolíckou doktrínou. Katolíci, ktorí sa stanú členmi slobodomurárskych spoločenstiev, sa nachádzajú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu.
Správanie francúzskeho arcibiskupa tak vytvára škandalózny precedens a bije do očí najmä v porovnaní s nekompromisným postupom biskupov v susednom Taliansku.
Rím a Sanremo: Vernosť kánonickému právu
Len krátko pred udalosťami vo Francúzsku čelila podobnej situácii Rímska diecéza. Kardinál Baldassarre Reina, generálny vikár Pápeža pre Rím, uplatnil Kánon 1184 Kódexu kánonického práva a nepovolil pohrebnú svätú omšu pre Bruna Battistiho D’Amaria potom, čo Veľký Orient Talianska zverejnil smútočné oznámenie označujúce ho za významného slobodomurára. Diecéza iba spresnila, že súkromné omše za spásu jeho duše môžu byť slávené až po pohrebe.
Nasledujúci deň postupoval rovnako rozhodne aj biskup Antonio Suetta v diecéze Ventimiglia-Sanremo. Keď sa z miestnych médií dozvedel, že zosnulý Mario Tarducci bol dokonca ctihodným majstrom v murárskej lóži, pohreb v farskom kostole okamžite zrušil.
Obe diecézy sa striktne držali cirkevného práva, ktoré jednoznačne zakazuje cirkevný pohreb osobám, ktoré pred smrťou neprejavili žiadne znaky pokánia a ich verejná príslušnosť k protikresťanským organizáciám by spôsobila pohoršenie veriacich (publicum scandalum).
Kde sa podala pastoračná rozhodnosť?
Zatiaľ čo talianski biskupi ukázali, že kánonické normy a ochrana viery pred pohoršením stále platia, postup v Dijone zanecháva horkú pachuť kompromisu s duchom tohto sveta. Privrieť oči nad členstvom v lóži a prepožičať posvätný priestor chrámu na oslavu človeka, ktorý presadzoval protikresťanskú agendu, zneisťuje veriacich a oslabuje jasné svedectvo Cirkvi v dnešnom sekularizovanom svete.
zdroj: Info Vaticana