SANTIAGO DE COMPOSTELA – Ak ste si mysleli, že najväčším dobrodružstvom v Santiago de Compostela je prejsť pešo stovky kilometrov s pľuzgiermi na nohách, Arcidiecéza Santiago vás vyvedie z omylu. Skutočný adrenalín totiž neponúka cesta, ale teologický „freestyle“, ktorý sa chystá v miestnom seminári priamo na sviatok svätého Tomáša Akvinského. Poznáme to už z ľudovej múdrosti: Kde sa stavia katedrála Bohu, diabol si postaví stan… A bude robiť sabotáž.
Inovácia roka
Dňa 28. januára 2026 sa v Aule Magna nebudú preberať nudné dogmy o tom, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Na scénu prichádza teológ Andrés Torres Queiruga, muž, ktorý dokázal „oslobodiť“ kresťanstvo od podľa neho takých zbytočných záťaží, ako je prázdny hrob alebo vykupiteľská smrť.
Podľa Queirugu je totiž kresťanstvo oveľa vzrušujúcejšie, ak pripustíme, že Ježišovo telo možno stále niekde odpočíva v prachu Palestíny. To je blud par excellence! Prečo by sme sa trápili telesným vzkriesením, keď môžeme mať „subjektívny zážitok viery“? Podľa tejto logiky, ak by archeológovia zajtra našli Ježišovu kostru, nebol by to koniec kresťanstva, ale „podnetná výzva na redefiníciu našich omylov“. A všetci tí jeho učeníci apoštoli, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v obhajobe svojho skalopevného presvedčnia, že Kristus vstal zmŕtvych, potom zomreli akože zbytočne? A Sväté Písmo je teda myslné? Toto je ten prekliaty modernizmus – spochybňovateľ nemennej pravdy, dogiem aj Božieho Slova.
Svätý Tomáš Akvinský sa obracia v hrobe (obrazne, nie „queirugovsky“)
Výber termínu je priam umeleckým dielom irónie. Pozvať Queirugu, aby hovoril o „Ježišovi ako priekopníkovi viery“ práve na sviatok svätého Tomáša Akvinského – muža, ktorý zasvätil život logike, objektivite dogmy a obrane reálneho vzkriesenia – je ako pozvať vegánskeho aktivistu, aby robil reklamu na zabíjačku.
Arcibiskup Francisco José Prieto Fernández zrejme dospel k záveru, že budúci kňazi nepotrebujú kázanie o Kristovi, ktorý sníma hriechy sveta (to je také staromódne!), ale o Kristovi, ktorého smrť bola len nešťastným vyvrcholením sociálneho konfliktu. Žiadna zmierna obeta, žiadne vykúpenie. Len historické nedorozumenie, o ktorom si teraz budeme pekne v seminári „dialogovať“.
Seminár ako laboratórium neviery
Je fascinujúce sledovať, ako sa pod krídlami diecézy mení seminár na miesto, kde sa viera skôr „odúča“ než buduje. Ak je cieľom vychovať generáciu kňazov, ktorí budú veriacim pri pohreboch hovoriť: „Nezúfajte, hoci telo vášho blízkeho zhnije, v našej kolektívnej pamäti môže vstať z mŕtvych ako symbolický obrazec,“ potom je Queiruga tou správnou voľbou.
Záver: Ruky preč od oltára, ale šup na kávu k „biskupkám“
Ak pán Queiruga túži po publiku pre svoje teoretické cvičenia o tom, ako urobiť z Evanjelia prázdnu škrupinu, môže ísť prednášať na vysviacku svojej kamarátky „biskupky“.
Ale pozývať ho do srdca formácie budúcich katolíckych kňazov, aby im vysvetlil, že jadro ich viery je len metafora, je buď vrcholná naivita, alebo vedomá sabotáž od infiltrátorov. Pretože keď z kresťanstva vyberiete Vzkriesenie a Vykúpenie, zostane vám len drahý klub milovníkov histórie s peknou architektúrou a žiadnou spásonostnou sviatostnou radostnou zvesťou.
Pán arcibiskup, Cirkev nepotrebuje „reintepretátorov“, ktorí vyprázdňujú hroby aj srdcia: bludárov a heretikov, takých teológov dejiny cirkvi poznajú po tisícoch. Nadovšetko potrebuje verných strážcov toho, čo nám bolo zverené. Inak sa môže stať, že v tom seminári čoskoro zostanú len tie Queirugove „symboly“ – a žiadni veriaci.
zdroj: Info Vaticana