V americkej diecéze Charlotte to opäť vrie. Keď sa nový biskup Michael Martin rozhodol pre radikálny krok, ktorý mnohí veriaci aj kňazi považujú za nehorázny útok na samotnú podstatu úcty k Eucharistii, zakázal kľačanie pri prijímaní a nariadil odstrániť kľakadlá aj tradičné oltárne mriežky, odpoveď na seba nenechala dlho čakať – štvrtina kňazov diecézy začala konať.
Zatiaľ čo svet hľadá duchovnú útechu, v Charlotte (Severná Karolína) sa bojuje o to, či si veriaci smie pred svojím Bohom pokľaknúť. (Smie, uvádza to aj inštrukcia Redemtoris Sacramentum od Jána Pavla II., kde sa konštatuje, že Sväté Prijímanie je záležitosť tak vznešená, že jednoducho „v tejto veci nemožno preháňať“, a že veriacemu nemôže byť odmietnuté sv. prijímanie z dôvodu, že kľačí. Obsahuje dokonca výstražné varovanie pre kňazov, ktorí by sa do toho usilovali vložiť svoju autoritu a mimochodom tiež uvádza, že riadny spôsob prímania je do úst (nie na ruku), ale v Charlotte sa o tom absurdne sporí.)
Biskup Michael Martin, ktorý úrad prevzal len minulý rok, vydal drakonické nariadenie: do 16. januára 2026 musia z kostolov zmiznúť všetky kľakadlá a prenosné pomôcky, ktoré by veriacim umožňovali prijímať Eucharistiu na kolenách.
Arrogancia moci či „modernizácia“?
Biskup Martin zašiel ešte ďalej. Podľa uniknutých dokumentov mu neprekážajú len kľakadlá, ale doslova všetko, čo zaváňa tradíciou. Zakazuje kňazom nosiť tradičné rúcha (ako birety či maniplusy), zakazuje latinské modlitby a dokonca aj tiché modlitby kňaza pred omšou. Dôvod? Vraj to príliš pripomína Cirkev pred Druhým vatikánskym koncilom.
Nuž a jeho modernizmus zaváňa tým, čo páter Pio vyriekol pred smrťou: „Zakrátko tu bude falošná Cirkev“. Po tomto výroku dokonca umierajúci svätec, ktorý slúžil celý život len tradičnú latinskú liturgiu, (ktorá samozrejme umožňuje len prijímanie na jazyk a tým, ktorí môžu na kolenách – či už pri mriežke alebo na kľačadle), vyjadril dokonca potešenie z toho, že zomiera, pretože doslova nebude na tom, pred čím varoval, musieť byť účastný.
Presadzuje Martin vehementým ničením tradície vlastne ničenie Cirkvi? Kritici Martinov štýl vládnutia označujú za „autokratický mikromanažment“. Miesto toho, aby riešil duchovné potreby ľudí, zaoberá sa tým, ako čo najrýchlejšie zlikvidovať stáročné prejavy úcty.
Kňazi povedali: DOSŤ!
V situácii, ktorá nemá obdobu, sa 31 kňazov diecézy (vrátane dvoch tretín aktívnych farárov) oficiálne obrátilo na Vatikán. Podali tzv. dubia – súbor naliehavých otázok, v ktorých žiadajú Rím, aby zasiahol proti biskupovej svojvôli.
„Má biskup právo zakázať niečo, čo univerzálne cirkevné právo výslovne povoľuje?“ pýtajú sa zúfalí kňazi.
Upozorňujú na to, že Sväté písmo jasne hovorí: „Aby sa pred Ježišovým menom zohlo každé koleno“ (Flp 2,10). Ak sa má človek skloniť pred kráľom, o čo skôr by mal pokľaknúť pred Kristom v Eucharistii? Biskup Martin však absolútne proti rozumu tvrdí, že učiť veriacich, že kľačanie je úctivejšie než státie, je „absurdné“.
Útok na starých a chorých
Rozhodnutie biskupa Martina nie je len abstraktný teologický spor – je to pre mnohých krutý zásah do praxe. Kľakadlá a mriežky slúžili aj starším ľuďom alebo ľuďom s telesným postihnutím, aby mohli v pokoji a dôstojne prijať sväté prijímanie. Ich odstránením ich biskup prakticky núti stáť, čím ignoruje ich osobnú zbožnosť a fyzické limity.
Prečo nás to má zaujímať?
Tento prípad z USA odhaľuje nebezpečný trend, kedy sa „modernosť“ presadzuje silou a zákazmi. Štúdie pritom jasne ukazujú, že tradičné prvky a úcta pri prijímaní zvyšujú vieru v reálnu prítomnosť Krista. Biskup Martin sa však rozhodol ísť opačným smerom – smerom k sterilite a príkazom.
Čo si o tom myslíte vy? Má sa tradícia vyhadzovať z kostolov v mene „pokroku“? Môžu sa vyhadzovaním starobylých oltárnych zábradlí ochudobňovať krásne kostoly, ako mimochodom ten, ktorý spravujú Milosrdný bratia v Bratislave, kde tiež schválili odstrániť oltárne zábradlie? Prekračujú biskupi podnecujúci k opusteniu praxe prijímania na kolenách svoje právomoci? Napíšte nám svoj názor do komentárov!