Poľutovaniahodný čin Roberta Westmana, ktorý 27. augusta strieľal v katolíckom kostole v Minneapolise, pri ktorom zabil dve deti a sedemnásť ľudí zranil, je naďalej témou diskusií. O 23-ročnom páchateľovi 23-ročnom mužovi, ktorý si po spáchaní odsúdeniahodného činu siahol na život, sú už veľmi dobre známe jeho extrémistické názory, obdiv voči masovým vrahom, túžbe terorizovať deti, krajná nenávisť voči kresťanstvu aj Židom, (čo vyplynulo z jeho zápiskov a natočených videí, ktoré po sebe zanechal) a snáď najmä to, že prešiel zmenou pohlavia na ženské v nádeji, že to vyrieši jeho komplikované psychické rozpoloženie. Neprinieslo. Falošné riešenia nemôžu priniesť želaný výsledok a pokoj. Vo svojich online videách chlapec dokonca vyjadril ľútosť nad uskutočnenou zmenou pohlavia: „Želám si, aby som si nikdy nevymyl mozog,“ a „Želám si, aby som bol dievča, len viem, že s dnešnými technológiami sa mi to nepodarí. A nemôžem si to ani dovoliť.“
Tlak na matku a podpora otca
Pôvodne bola za túto tragédiu obviňovaná najmä matka páchateľa, Mary Grace Westman, bývalá zamestnankyňa kostola. V roku 2020 podala žiadosť o zmenu mena svojho syna z Roberta na Robin, aby „odrážalo jeho identifikáciu s opačným pohlavím“. To viedlo k rozsiahlej kritike, že svojím súhlasom podporila jeho duševné problémy, namiesto toho, aby ich riešila.
Avšak, ako sa ukazuje, situácia bola omnoho zložitejšia. Westmanov denník a výpovede rodinných známych poukazujú na to, že podpora jeho „premeny“ neprichádzala od matky. Práve naopak. Hoci matka bola konzervatívna a spočiatku s touto myšlienkou nesúhlasila, otec James Allen Westman synovu túžbu od začiatku podporoval.
Prečo matka ustúpila?
Nezávislý novinár Andy Ngo priniesol svedectvo rodinného známeho, ktorý opísal rozdiely medzi rodičmi. Otec bol liberálnejší, zatiaľ čo matka, aktivistka za život, zastávala konzervatívne názory. Nezhody vyústili až do rozvodu. Deti vraj vždy chodili za otcom, aby im schválil veci, s ktorými matka nesúhlasila.
Zdroje blízke rodine tvrdia, že Mary Grace sa cítila extrémne pod tlakom zo strany lekárov a rodiny. Vo svojom denníku sa jej syn sťažuje aj na to, že jej prvotný nesúhlas s jeho zmenou pohlavia ho nútil „zostať vo svojom nepohodlí“ a dokonca ju obvinil aj z toho, že tento pocit nepohody „viedol k túžbe zabiť tak, tak veľa ľudí“. Bola neustále vystavovaná hrozbám, že ak nepodpíše súhlas, jej syn spácha samovraždu. Hoci v sebe prechovávala silné presvedčenie, nakoniec z pevných zásad ustúpila kvôli citovému vydieraniu a zo strachu o život svojho dieťaťa.
Krátko po 18. narodeninách svojho syna sa zronená matka odsťahovala na Floridu. S nikým o svojom rozhodnutí nehovorila, zrejme z hanby, že ustúpila zo svojich zásad. Známy však dodal, že jej blízki by jej rozhodnutie aj tak prijali, pretože vedeli, že bola pritlačená k múru a konala zúfalo.
Tento tragický príbeh odhaľuje, že rodičia v Spojených štátoch čelia obrovskému sociálnemu, inštitucionálnemu a niekedy aj právnemu tlaku, aby podporovali zmenu pohlavia svojich detí. Prípad, keď otec v New Jersey žaluje školský obvod, pretože „sociálne premenil“ jeho dcéru bez jeho vedomia a súhlasu, je toho ďalším dôkazom.
Tento incident nás núti zamyslieť sa nad tým, či by sa mala v takýchto prípadoch hľadať vina a kto by mal prevziať zodpovednosť. Bola Mary Grace skutočne vinná, keď musela čeliť hrozbe, že jej dieťa spácha samovraždu, a podľahla tlaku z obavy o jeho život? A kde je svedomie dobre platených psychiatrov a lekárov, farmafiriem profitijúcich z medikamentóznych preparátov pre tranzície a progresívnych politikov, ktorí sa spolupodieľali na tom, že spoločnosť sa dostala do takej dekadencie, že umožnila tieto zbytočné zmeny, či mrzačenie detí na počkanie a zároveň neliečenie ich skutočných problémov? Ako ukazuje príklad tejto spočiatku nesúhlasiacej matky, dostala sa pod taký tlak od „odborníkov“ varujúcich ju pred samovraždou dieťaťa, ak bude prekážať ním želanej zmene pohlavia, že nakoniec ustúpila. Ale otázkou zostáva: Ako mohli psychiatri, ktorí z jeho liečenia finančne profitovali, dať odporúčanie k zmene pohlavia, v nádeji, že vyrieši problémy v duševnom stave mladého človeka a neriešiť jeho skutočné psychické problémy? Tento príklad je extrémny, pretože vyústil do obrovského násilia na vlastnom živote a živote ďalších nevinných ľudí, zvlášť nevinných detí. Ale aj každý prípad, ktorý je takto „odborne“ riešený, že sa odporúčaním tranzície zakrývajú vážne psychické poruchy, až dôjde k zmrzačeniu, je extrémny. Varujú pred týmto nešťastím nepočetné prípady mladých ľudí, ktorí už prešli tranzíciou, ktorá im po prvotom ošiali a pozornosti nepriniesla žiadnu úľavu. Progresívne klamstvo je nakoniec vždy len to, klamstvo. Cui bono?
Nádej pre zasiahnutú kresťanskú komunitu
Po hroznej tragédii, ktorá otriasla mestom Minneapolis a komunitou v Annunciation Catholic Church, sa ukázalo, že viera a spolupatričnosť sú silnejšie ako násilie. Ako povedal arcibiskup Bernard Hebda, uprostred utrpenia, ktoré si vyžiadalo životy dvoch detí a zranilo desiatky ďalších, sa prejavila obrovská láska a solidarita. Ľudia masívne ponúkli dobrovoľnícku pomoc, poradenstvo a podporu pre zasiahnuté rodiny.
Tragédia obletela celý svet a dostala sa aj k pápežovi Levovi XIV., ktorý sa, ako rodák z amerického stredozápadu, k incidentu osobne vyjadril a vyzval na ukončenie „pandémie zbraní“. Jeho modlitby a slová útechy, prednesené dokonca s regionálnym akcentom, boli pre miestnych mimoriadne dôležité a posilňujúce.
Kostol Annunciation, ktorý bol svedkom nešťastia, bude musieť byť znovu zasvätený, aby sa podľa arcibiskupa Hebdu „navrátil Pánovi“. Aj keď si návrat veriacich do tohto miesta bude vyžadovať čas, veriaci dúfajú, že sa opäť stane centrom komunitného života. V neposlednom rade, arcibiskup vyzdvihol silu modlitby ako odpoveď na tragédie. Poukázal na to, že práve modlitba bola útočiskom pre študentov zasiahnutých týmto hrozným činom.
Na záver možno povedať, že tragédia v Minneapolise ukázala nielen bolesť a straty, ale aj silu ľudského ducha a viery. Vďaka spolupatričnosti, podpore a modlitbám miestnej komunity, ako aj vďaka slovám útechy od najvyšších predstaviteľov cirkvi, sa prejavila neochvejná viera v lepšiu budúcnosť, kde láska nakoniec víťazí nad nenávisťou.
zdroj: LSN, CNA, EWTN