Biskup Athanasius Schneider v aktuálnych posolstvách zdôrazňuje nevyhnutnosť vydania nového zoznamu omylov (Syllabus omylov), ktorý by adresoval súčasné krízy v Cirkvi. Podľa jeho slov je potrebné, aby pápež jasne definoval tri kľúčové oblasti doktríny, v ktorých vládne zmätok.
V prvom rade biskup pripomína, že Kristus je jediným Spasiteľom a jedinou cestou k spáse. Uvádza, že žiadne iné náboženstvo nie je Božou vôľou a hoci Božia milosť môže pôsobiť aj mimo viditeľných hraníc Cirkvi, deje sa tak vďaka úprimnému svedomiu jednotlivcov, a nie prostredníctvom iných náboženských systémov.
S touto krízou viery podľa biskupa úzko súvisí aj postavenie Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX). Biskup Schneider, ktorý bratstvo oficiálne navštívil ako vatikánsky vizitátor, sa vyjadril, že ich činnosť nepovažuje za schizmatickú. Podľa jeho zistení je úmyslom bratstva slúžiť Cirkvi a pápežstvu v čase mimoriadneho zmätku. Vysvetľuje, že hoci bratstvo plánuje ďalšie biskupské vysviacky bez vatikánskeho mandátu, robí tak v presvedčení o stave núdze, kedy je potrebné zachovať integritu katolíckej viery a liturgie.
Biskup Schneider v tejto súvislosti hovorí, že Cirkev by mala byť k bratstvu veľkorysá. Argumentuje tým, že členovia bratstva spomínajú pápeža v kánone svätej omše a disponujú platnými fakultami pre spovedanie udelenými Rímom, čo by u skutočných schizmatikov nebolo možné. Biskup prirovnáva súčasnú situáciu k ariánskej kríze v 4. storočí a vyjadruje presvedčenie, že história raz ocení arcibiskupa Lefebvra ako veľkého vyznávača, ktorý miloval Svätú stolicu, hoci bol za svoju vernosť tradícii prenasledovaný.
Ďalšou zásadnou témou, dnes krivenou, je podľa biskupa nemennosť božského poriadku v otázkach ľudskej sexuality. Jeho Excelencia vysvetľuje, že Cirkev nemá právomoc meniť učenie o hriešnosti homosexuálnych aktov alebo akýchkoľvek sexuálnych vzťahov mimo platného manželstva. Varuje, že zotrvávanie v takomto životnom štýle bez pokánia ohrozuje večnú spásu duše. Zároveň vyjadruje hlboký súcit a lásku k ľuďom, ktorí s týmito sklonmi zápasia, práve z obavy o ich večnosť.
Za tretiu kritickú oblasť považuje prenikanie svetského feminizmu do cirkevných štruktúr, čo sa prejavuje snahami o otvorenie sviatosti kňazstva ženám. Biskup Schneider upozorňuje, že pokusy o zavedenie diakonátu žien by nevyhnutne viedli k tlaku na kňazskú a biskupskú vysviacku, čo by predstavovalo neprípustné narušenie podstaty tejto sviatosti. Kritizuje tiež vysokopostavených prelátov, ktorí takéto myšlienky verejne podporujú bez toho, aby boli napomenutí.
Na záver biskup Schneider diagnostikuje Cirkvi duchovnú chorobu, ktorú nazýva „eucharistickou srdcovou vadou“. Kým sa neobnoví posvätnosť a úcta k Eucharistii, ktorá je podľa neho dehonestovaná najmä praxou podávania svätého prijímania na ruku, Cirkev sa nedočká skutočnej obnovy. Verí, že uzdravenie celého mystického tela Cirkvi môže začať až vtedy, keď sa Pánovi v Eucharistii vráti všetka náležitá vonkajšia aj vnútorná úcta a keď sa prestanú napádať sily verné Tradícii v Cirkvi a zjednotia sa v spoločnom úsilí o obnovu viery.
zdroje: The Remanat Video a Adrian Milag TV