V srdci katolíckej viery tkvie poznanie, že svätá omša nie je len obyčajné zhromaždenie alebo symbolická spomienka. Je to sviatostne obnovovaná Kristova obeta, najposvätnejší akt, aký sa odohráva na zemi. S týmto základným princípom kňazi z portálu Claves, vzdelávacej platformy Kňazského bratstva svätého Petra (FSSP), uvádzajú novú sériu videí s názvom „Omša, poklad viery“. Ich cieľom je znovuobjaviť doktrinálne, liturgické a duchovné bohatstvo tradičného rímskeho obradu.
Namiesto dlhých teologických výkladov kňazi navrhujú sledovať oslavu krok za krokom, pričom nechávajú prehovoriť samotnú liturgiu. Poukazujú na to, že každé gesto, ticho a posvätný predmet sú vlastne prejavom skutočného kultu obetovaného Bohu, reálnej obety, v ktorej sa Pán sprítomňuje a dáva, aby nás posvätil.
Oltár: Dvere do neba
V súlade s citátom patriarchu Jakuba – „Toto je dom Boží, toto je brána do neba“ – prvá časť série pripomína, že kostol nie je spoločenská sála, ale Božie prebývanie na zemi, miesto, kde sa otvára nebo, aby sa spojilo s človekom. Od skromných domov raných kresťanov až po majestátne baziliky, všetky chrámy slúžia rovnakému účelu: byť miestom obety, čo symbolicky pripomína aj ich pôdorys v tvare kríža.
Kňazi z Claves zdôrazňujú, že liturgia nepotrebuje neustále emocionálne prídavky ani prispôsobovania, pretože jej symbolický jazyk vedie dušu k adorácii, ku kľakaniu pred svätostánkom – centru oltára, kde pod eucharistickým spôsobom prebýva Kristus. Účelom liturgie nie je pedagogika, ale samotné konanie Krista, sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi.
„Spektákulum“ verzus Adorácia
Napriek tomuto hlbokému chápaniu sa tradičná omša opakovane stáva stredobodom útokov. Arcibiskup Chicaga, kardinál Blase Cupich, sa vyjadril, že latinská tradičná omša je „skôr predstavením než aktívnou účasťou všetkých pokrstených“. Podľa správ z The Catholic Herald kardinál Cupich tvrdil, že reformy po Druhom vatikánskom koncile mali za cieľ „očistiť liturgiu“ od historicky nahromadených adaptácií, ktoré údajne zmenili kult na estetický zážitok.
Kritikou voči tomuto vyjadreniu nešetril krd. Müller, bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, profesor dogmatiky. Nešťastné vyjadrenie kardinála Cupicha ohľadom starej omše, ktorá je podľa neho divadlom kardinál Müller okomentoval slovami, že s takýmto vyjadrením by u neho študent neprešiel na skúške. (https://www.misiafatima.sk/kardinal-muller-nemozeme-vsetko-mixovat-nie-sme-vsetci-fratelli-tutti/)
Kardinál Cupich známy svojim aktívnym podporovaním LGBT „omší“, LGBT komunít a nedávnym obhajovaním svojho návrhu udelenia verejného katolíckeho prejavu uznania všeobecne známemu propotratovému politikovi aj napriek hlasnej kritike jeho početných spolubratov biskupov, zašiel ešte ďalej. Dodalo mu odvahu to nedávne vymenovanie do Pápežskej komisie pre Vatikánsky mestký štát, ktoré si on pre seba zrejme preložil ako veľkorysé povýšenie od pápeža?
Americký kardinál dokonca zašiel až tak ďaleko, že v úplnom protiklade so všetkým katolíckym poznaním vyjadril svoj inovatívny názor, a síce, že kritérium autentickosti Eucharistie spočíva v jej sociálnom rozmere – konkrétne v miere „solidarity s chudobnými“, ktorú spoločenstvo prejavuje. Tvrdil, že omša je „miestom solidarity s chudobnými v rozvrátenom svete“, čím úplne rozvracujúco reinterpretuje podstatu liturgie ako výraz humanitárneho záväzku namiesto vyjadrenia Kristovej vykupiteľskej obety (Kalvárskej obety zmierenia za naše hriechy, ktorá sa v omši sprítomňuje nekrvavým spôsobom – ako jej chápanie potvrdil pre katolíkov záväzný Tridentský koncil a napokon veľmi známo učieval a veriacim často opakoval sv. Páter Pio).
Modernistická Cupichova vízia však naráža na odpor teológov, ktorí pripomínajú, že liturgia je predovšetkým kult určený Bohu, a nie platforma pre sociálnu činnosť.
Poukazujú na to, že svätá omša je „samotná Kristova obeta, aktualizácia Kalvárie pod sviatostnými spôsobmi“ (podľa učenia Katechizmu), a preto jej podstata nespočíva v estetike, ale v tajomstve reálnej prítomnosti a obetovaní Božej obete.
Pre zástancov tradičného rítu je práve tichá adorácia tou najúplnejšou formou účasti.
Možno tohto hierarchu k svojvoľným neortodoxným vyjadreniam a prejavovm posilnilo aj jeho nedávne vymenovanie do Pápežskej komisie, (aj napriek všetkým jeho minulým do oči bijúcim prešľapom), ktoré zrejme vníma ako svoje povýšenie.
🔔 Maličká kvapôčka dnešnej útechy: Žalm Tradičnej Omše v pápežovej homílii
V protiklade k tomuto sporu a len krátko po slávení slávnostnej pontifikálnej omše kardinálom Raymondom Burkem v Bazilike svätého Petra, ktorá sa konala podľa tradičného rímskeho rítu, nastala udalosť, ktorá mala špeciálnu silu pre tých, ktorí tradičnú liturgiu poznajú. Práve dnes, po evokovaní večnej slávy očistených duší, pápež uzavrel svoju homíliu veršom zo Žalmu 42 (43):
„Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?
Dúfaj v Pána, lebo Ho ešte budem velebiť, moju spásu, môjho Boha“ (Ž 42,6.12)
Tento verš nie je zďaleka náhodný. Je to totiž posledný verš žalmu, ktorý kňazi recitujú pri úpätí oltára v tradičnom ríte omše, tesne predtým, ako vystúpia k oltáru na eucharistickú obetu (Introibo ad altare Dei). Je to modlitba vyjadrujúca napätie medzi ľudskou biedou a túžbou po Bohu, volanie duše, ktorá hľadá návrat k oltáru, symbolu stratenej komunie a Božej radosti.
Ako sa uvádza, skutočnosť, že si pápež vybral uzavrieť svoje zamyslenie práve týmto veršom – ktorý patrí k duchovnému jadru omše po celé stáročia – je prinajmenšom veľmi príznačná. Ide o ozvenu najstaršej modlitby rímskeho kňaza, pokornej a dôverčivej prosby pred vstupom do Tajomstva. V časoch liturgickej neistoty a napätia v Cirkvi tak silno zaznieva volanie žalmistu: dúfať v Boha, dokonca aj vtedy, keď sa zdá, že sme stratili orientáciu.
zdroje: Mass of the Ages, Claves, Vatican News, Info Vaticana, LSN, NCR, The Catholic Herald