Ako topmodelka Nadja Auermann našla svoj skutočný domov v Katolíckej cirkvi
V nablýskaných 90-tych rokoch minulého storočia bolo jej meno synonymom svetovej krásy, elegancie a nedosiahnuteľného luxusu. Nadja Auermann patrila k legendárnej generácii supermodeliek, ktoré žali úspech na móle v Paríži, Miláne či New Yorku a žiarili na titulkách prestížnych medzinárodných časopisov. Kto by sa s ňou však rozprával dnes, vo veku 54 rokov, nepočul by žiadne márnivé anekdoty z prostredia svetového jet-setu. Namiesto toho táto zrelá žena odhaľuje hlbokú osobnú stránku svojej duše: Príbeh o tom, ako zakotvila v Katolíckej cirkvi, ktorá sa stala jej skutočným duchovným domovom.
Ochranné krídla nad svetom márnosti
Nadja vyrastala v Berlíne v prostredí, ktoré malo od viery ďaleko, a ako dieťa nebola pokrstená. Napriek tomu v sebe už od útleho veku nosila neotrasiteľnú vnútornú istotu, že Boh existuje. Spomína si, že už ako malé dievčatko vnímala prítomnosť anjelov a pocit, že je pod vyššou ochranou.
Tento hlboký pocit bezpečia ju neopustil ani neskôr, keď vstúpila do dravého, povrchného a často morálne nebezpečného sveta modelingu. Hoci oceňovala estetickú krásu módneho priemyslu, dnes otvorene vníma aj jeho odvrátenú stranu. Skutočnosť, že v prostredí plnom pokušení nikdy nepodľahla drogám ani iným fatálnym pádom, spätne pripisuje práve neustálemu opatrovaniu svojho anjela strážneho. Naučila sa vnímať život ako vzácny dar, v ktorom záleží na každom jednom dni.
Hlas na svätej omši, ktorý zmenil všetko
Rozhodujúci krok smerom k sviatostnému životu Cirkvi však prišiel až v dospelosti – a paradoxne ho podnietila jej dcéra. Keď dcéra začala v Drážďanoch navštevovať katolícke náboženstvo, čoskoro prejavila túžbu dať sa pokrstiť. Nadja s ňou začala v nedele verne navštevovať bohoslužby.
To, čo sa začalo ako obyčajná materská podpora, sa rýchlo premenilo na hlboké duchovné prebudenie. Už počas prvých svätých omší bývalá topmodelka s úžasom vnímala, že biblické texty a kňazské kázne majú priamu, živú naliehavosť pre jej vlastný život. „Bolo to, akoby Boh hovoril ku mne osobne prostredníctvom kňaza,“ spomína na chvíle, kedy sa jej dotkla milosť.
Vznešená katolícka liturgia, stáročné tradície jej pomohli nadviazať intímne puto s vierou. Katolicizmus začala vnímať v celej jeho hlbokej, mystickej kráse.
Zlomovým momentom na tejto ceste bola kázeň o svätom Štefanovi, prvom mučeníkovi ranej Cirkvi. V tej chvíli Nadja jasne pochopila, že jej viera nemôže ostať len pri abstraktnom uznávaní Boha kdesi v tichu, ale že ide o konkrétne, radikálne prihlásenie sa k osobe Ježiša Krista.
„Musím vydať svedectvo,“ znelo jej pevné presvedčenie. Z tejto vnútornej túžby vzišlo rozhodnutie prijať svätý krst. Farnostná komunita ju prijala s kresťanskou láskou.
Nasledovanie Krista však so sebou často prináša aj potrebu niesť vlastný kríž. Jej obrátenie neostalo v súkromnom živote bez bolestných skúšok, napríklad jej otec a sestra odmietli pozvanie na krstnú slávnosť, čo sa ju veľmi bolelo. Napriek tomuto nepochopeniu zo strany najbližších však krok odovzdať sa Kristovi nikdy neoľutovala.
Život zakotvený v modlitbe
Dnes už lesk módnych mólov vystriedal trvalý jas bohostánku. Modlitba sa stala pevnou a prirodzenou súčasťou Nadjinho každodenného života. Zdôrazňuje, že nikoho nechce hlučne presviedčať ani nasilu obracať na vieru – namiesto toho chce nechať hovoriť svedectvo svojho vlastného života.
Spolu so svojou rodinou teraz pravidelne a s hlbokou úctou navštevuje svätú omšu, aby načerpala duchovný pokrm. Zo svetoznámej tváre z titulných stránok časopisov sa stala pokorná dcéra Cirkvi, ktorá svoju pravú dôstojnosť už nehľadá v pominuteľnom potlesku sveta. Nadja všetko stavila na pestovanie krásy jej nepominuteľnej duše. Lebo len tá je večná.
zdroj: kath.net