V srdci Madridu, v farnosti San Antón, sa v týchto dňoch odohráva divadlo, ktoré verného katolíka nemôže nechať chladným. Známy progresívny kňaz Ángel García (známy ako Padre Ángel) premenil posvätný priestor kostola na provizórnu športovú fanzónu. Veriaci a návštevníci sediaci v laviciach určených na pokánie a modlitbu, neupierajú svoj zrak na oltár a svätostánok, ale na veľkoplošné obrazovky rozmiestnené po lodi chrámu, kde sledujú zápasy španielskej reprezentácie.
Tento škandalózny krok nie je náhodným excesom, ale vyústením novodobých „pastoračných delírií“. Padre Ángel, zakladateľ organizácie Mensajeros de la Paz (Poslovia mieru), hrdo vyhlasuje, že s prenosmi neprestane, kým Španielsko nevyhrá šampionát. Kostol, ktorý je otvorený 24 hodín denne, sa tak namiesto oázy ticha a stretnutia s Eucharistiou stal výkladnou skriňou svetskej zábavy.
Banalizácia posvätného priestoru
Modernistickí pastorační experimentátori dnes radi ospravedlňujú akúkoľvek svetskú aktivitu na pôde Cirkvi – od koncertov popovej hudby až po športové prenosy – tvrdením, že ide o „inovatívnu evanjelizáciu“. Akákoľvek aktivita, ktorá pritiahne ľudí do kostola, je dnes nekriticky oslavovaná ako úspech.
Čo však stojí vo Svätom písme?
„Môj dom sa bude volať domom modlitby.“
To sú slová Nášho Pána Ježiša Krista, ktoré čítame v 21.kapitole Evanjelia podľa Matúša.
Katolícky chrám nie je multifunkčná hala, kultúrny dom ani klimatizované útočisko pred horúčavou, kde namiesto liturgie beží komerčná zábava. Je to konsekrované miesto, zasvätené a vyhradené pre Božiu adoráciu, modlitbu a nekrvavú obetu Nového Zákona. Ak chcú farnosti pomáhať ľuďom v núdzi alebo im ponúknuť priestor na oddych, na to majú slúžiť farné sály a pastoračné centrá – nikdy nie samotná loď chrámu.
Keď Cirkev stráca svoju identitu
Zápasy majstrovstiev sveta môžu prilákať divákov na deväťdesiat minút, no Cirkev tu nie je na to, aby lákala ľudí atrakciami, svetelnými šou, všetkými druhmi svetskej zábavy, aby konkurovala zábavnému priemyslu ponúkajúc rôznosť voľnočasových aktivít. Ak sa Cirkev v mene „priblíženia sa svetu“ vzdá svojej posvätnej identity, stáva sa nadbytočnou.
Premena kostolných lavíc na futbalové tribúny je smutným symptómom hlbokej krízy a progresívnej banalizácie posvätného. Ukazuje na absolútnu stratu zmyslu pre sacrum, ba až zdravého rozumu. Katolícka Cirkev nepotrebuje pretvárať svoje chrámy na televízne miestnosti, aby obhájila svoju existenciu. Jej sila a príťažlivosť pre moderného človeka nespočíva v tom, že sa prispôsobí svetu v jeho povrchnosti, ale v tom, že zostane verná tomu, čím je – bránou do večnosti a miestom stretnutia so živým Bohom.
zdroj info, vrátane orginálneho fotozáberu: španielsky portál Info Vaticana