Svetom katolicizmu otriasli autentické zábery z roku 1995, na ktorých sa vtedy mladý misionár Robert Prevost, neskorší vplyvný kardinál a dnešný pápež Lev XIV. skláňa v pokľaknutí počas rituálneho obradu k modle Pachamamy. Kým sa vysokopostavené kruhy obalili hrobovým tichom, na obranu tohto výjavu vystúpil človek „najpovolanejší“ – Reinaldo Nann, niekdajší biskup z Caravelí, ktorý v roku 2024 vymenil biskupskú mitru za manželský chomút.
Teológia ex-biskupa: Pred Pachamamou si vraj môžeme kľakať tak ako pri svätých
Bývalý biskup Nann potvrdzuje, že Prevost sa skutočne zúčastnil na rituáli Pachamamy a pokľakol si v rámci ceremónie k ucteniu Matky Zeme, avšak vo svojej obhajobe, ktorú uverejnil portál Religión Digital s fascinujúcou dávkou tvorivosti tvrdí, že v tomto geste nemožno vidieť uctievanie pohanskej bohyne.
Podľa Nanna ide o legitímny medzináboženský dialóg s andskou kultúrou, ktorá verí, že zem má dušu rovnako ako človek. Vrcholom jeho argumentácie je priam dychberúce prirovnanie: k Pachamame sa vraj môžeme modliť a kľakať si pred ňou presne tak, ako to robíme pri svätých. Podľa jeho logiky je totiž táto „duša zeme“ len ďalším Božím stvorením, ktorému môžeme adresovať svoje prosby.
Nann sa nás snaží presvedčiť, že rozhodujúci je subjektívny úmysel. Ak vraj v srdci neuctievate zem ako boha, môžete pred ňou pokojne vykonávať rituály. Ignoruje pritom základnú katolícku náuku o úcte k svätým. Kým svätý je orodovníkom, ktorý našu modlitbu smeruje k Bohu, rituál Pachamamy je postavený na priamej transakcii: človek zemi niečo dáva (jedlo, pitie, zvieracie ba dokonca ľudské obety), aby od nej niečo dostal (úrodu, ochranu, zaistenie plodnosti).
Nannov pokus postaviť kus hliny na úroveň svätého Antona či svätej Terézie z Lisieux nie je len teologickým diletantizmom, ale priamym výsmechom katolíckej dogmatike. Zem totiž nie je bytosť obdarená rozumom a vôľou – na rozdiel od svätcov – a predstava, že by sa nejaký kus pôdy mohol v nebi tešiť z blaženého videnia Boha, patrí skôr do ríše halucinácií než do katolíckej dogmatiky. Adresovať prosby hmote nie je inkulturácia, ale čistý a nekrytý pohanský kult.
Krvavé obety ako drobná „kozmetická“ vada
Bývalý pastier vo svojej obhajobe dokonca priznáva, že v niektorých týchto rituáloch dochádza aj k obetovaniu zvierat či dokonca ľudí. S pokojom anglického džentlmena však dodáva, že takýchto prípadov je dnes už „veľmi málo“. Čitateľovi sa až zastavuje rozum nad tým, od akého počtu rituálnych vrážd sa v očiach progresívnych teológov stáva modloslužba neprijateľnou.
Cesta do slepej uličky
Nannov pokus o „teologické vyžehlenie“ kardinálovho prešľapu z mladosti tak končí totálnym fiaskom. Namiesto upokojenia situácie len potvrdil hĺbku krízy, v ktorej sa časť hierarchie nachádza. Ak je dnes v móde tvrdiť, že kľačať pred modlou je v poriadku, pokiaľ to „myslíme dobre“, potom sme sa ocitli v náboženskom relativizme, kde pravda ustupuje pocitom.
Pre verného katolíka však zostáva odkaz jasný: pohanské rituály nemajú v Kristovej Cirkvi miesto. Nech už si o tom modernistickí teológovia píšu akékoľvek bludy.
zdroj: info vaticana