Prinášame Vám 1. časť zamyslenia od kňaza Mordela.

https://youtu.be/1NjhMr01uv0

Nedeľná účasť na svätej omši nie je len formálnou povinnosťou, ktorú nám ukladá Božie či cirkevné prikázanie. Svätá omša je obetou Nového zákona – a aby sme ju prežívali hlbšie, oplatí sa pozrieť na to, čo pojem obeta znamenal v dejinách spásy.

V Starom zákone tvorila obeta duchovný rámec života jednotlivca aj celého spoločenstva. Bola prejavom úcty, vďačnosti a lásky k Bohu, ktorým človek vyjadroval svoj vzťah k Stvoriteľovi. Od jednoduchých oltárov z kameňov v časoch kočovníkov a obety Kaina a Ábela sa obradný život postupne rozvíjal, ustálil a získal svoje miesto v chrámovej bohoslužbe, kde prostredníkom medzi Bohom a ľudom bol kňaz.

Zatiaľ čo pohanské svety poznali najťažšie obety v podobe ľudského života, Boh ľudské obete odmietal. Keď skúšal Abraháma, zastavil jeho ruku a namiesto syna pripravil baránka. Práve tu sa naplno ukazuje rozdiel a zároveň prepojenie s Novým zákonom: Boh nežiadal, aby Abrahám obetoval svojho syna, ale sám Boh obetoval svojho vlastného Syna, aby zachránil celý svet.

Starozákonné obety – ranné a večerné, celopaly, očistné, zmierne či slávenie Paschy, sviatku nekvasených chlebov a Dňa zmierenia – niesli silnú symboliku. Pripomínali vyslobodenie z Egypta, očistu, odpustenie hriechov a nemožnosť pristupovať k svätým veciam bez čistého srdca a pokánia. Obrad s dvoma capmi (jeden pre Pána, druhý odvedený na púšť k Azazelovi) názorne ukazoval snahu zbaviť sa hriechu a viny, aby mohol ľud opäť stáť pred Bohom v pokoji a dôstojnosti.

Všetky tieto tiene a predobrazy Starého zákona smerovali k jedinému naplneniu – k dokonalej obeti Ježiša Krista. Keď dnes prichádzame na svätú omšu, vstupujeme do tajomstva, v ktorom sa starozákonná túžba po zmierení s Bohom napĺňa v plnosti.

Od doc. ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD.

Výpomocný duchovný vo farnosti Námestovo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *