Prinášame Vám 1. časť zamyslenia od kňaza Mordela.
Nedeľná účasť na svätej omši nie je len formálnou povinnosťou, ktorú nám ukladá Božie či cirkevné prikázanie. Svätá omša je obetou Nového zákona – a aby sme ju prežívali hlbšie, oplatí sa pozrieť na to, čo pojem obeta znamenal v dejinách spásy.
V Starom zákone tvorila obeta duchovný rámec života jednotlivca aj celého spoločenstva. Bola prejavom úcty, vďačnosti a lásky k Bohu, ktorým človek vyjadroval svoj vzťah k Stvoriteľovi. Od jednoduchých oltárov z kameňov v časoch kočovníkov a obety Kaina a Ábela sa obradný život postupne rozvíjal, ustálil a získal svoje miesto v chrámovej bohoslužbe, kde prostredníkom medzi Bohom a ľudom bol kňaz.
Zatiaľ čo pohanské svety poznali najťažšie obety v podobe ľudského života, Boh ľudské obete odmietal. Keď skúšal Abraháma, zastavil jeho ruku a namiesto syna pripravil baránka. Práve tu sa naplno ukazuje rozdiel a zároveň prepojenie s Novým zákonom: Boh nežiadal, aby Abrahám obetoval svojho syna, ale sám Boh obetoval svojho vlastného Syna, aby zachránil celý svet.
Starozákonné obety – ranné a večerné, celopaly, očistné, zmierne či slávenie Paschy, sviatku nekvasených chlebov a Dňa zmierenia – niesli silnú symboliku. Pripomínali vyslobodenie z Egypta, očistu, odpustenie hriechov a nemožnosť pristupovať k svätým veciam bez čistého srdca a pokánia. Obrad s dvoma capmi (jeden pre Pána, druhý odvedený na púšť k Azazelovi) názorne ukazoval snahu zbaviť sa hriechu a viny, aby mohol ľud opäť stáť pred Bohom v pokoji a dôstojnosti.
Všetky tieto tiene a predobrazy Starého zákona smerovali k jedinému naplneniu – k dokonalej obeti Ježiša Krista. Keď dnes prichádzame na svätú omšu, vstupujeme do tajomstva, v ktorom sa starozákonná túžba po zmierení s Bohom napĺňa v plnosti.