V najnovšej časti relácie „Pastiersky hlas“ sa biskup Strickland prihovára všetkým veriacim pozoruhodným spôsobom. Tu je preklad a prepis jeho príhovoru z angličtiny a pre tých, ktorí ho nepotrebujú, dporúčame vypočuť si ho priamo na nižšie uverejnenom odkaze na video. Toto povzbudenie iste dodá odhodlania vytrvať v utrpení až dokonca mnohým katolíkom.
Moji drahí synovia a dcéry v Kristovi, vitajte v ďalšej časti „Pastierskeho hlasu“. Názov pre tento diel je Od Leva k Levovi, utrpenie Cirkvi a nemenná koruna. Dostali sme sa k ďalšiemu momentu v živote cirkvi, ktorý si vyžaduje vieru, trpezlivosť a jasnosť duše. Bol zvolený nový pápež, Lev XIV. A viem, že pre mnohých veriacich katolíkov, najmä pre tých, ktorí milujú cirkevnú tradíciu, tento moment prináša nielen otázky, ale aj smútok, obavy a strach o budúcnosť. A predsa si tiež pamätáme, že každý náš nový pontifikát začína možnosťou milosti. Nevieme ešte, čo urobí. Zverujeme ho Božiemu milosrdenstvu a modlíme sa, aby dostal silu a odvahu brániť vieru s jasnosťou a láskou. Nie je žiadnym tajomstvom, že tento nový svätý otec pochádza zo srdca hnutia v cirkvi, ktoré sa v priebehu posledných desaťročí dištancovalo od doktríny, uvoľnilo od držania sa tradície a často sa snažilo viac páčiť svetu, než mu klásť výzvy. Tieto veci treba povedať jasne, ale nesmieme ich povedať v zatrpknutosti, nie v duchu vzbury, ale v pravde a láske.
Zároveň si musíme pamätať, že minulosť človeka nie vždy diktuje jeho budúcnosť. Boh už predtým
pôsobil prekvapivé zvraty v srdciach vodcov a môže to urobiť znovu. Dovoľte mi teda začať slovom zo svätého písma. Slovom, ktoré bolo silou pre cirkev v každej dobe utrpenia. Boh je naším útočiskom a silou, pomocníkom v trápeniach, ktoré nás nesmierne postihli. Žalm 45, verš dva. Nie sme siroty. Kristus je stále so svojou cirkvou. On vládne aj v jej utrpení.
Dnes sa s vami chcem podeliť o úvahu. Nie odsúdenie, nie predpoveď záhuby, ale úvahu. A chcem to urobiť pohľadom na dvoch mužov, ktorí nesú rovnaké meno. Lev XIII. a teraz Lev XIV. Dvaja muži, dva momenty v histórii, dve veľmi odlišné cesty a predsa jedna cirkev, jedna koruna, jeden ukrižovaný kráľ.
Pozrime sa na chvíľu späť k pápežovi Levovi XIII. Bol zvolený v roku 1878 po dlhom pontifikáte blahoslaveného Pia IX. Svet sa rýchlo menil. Dočasná moc pápežstva padla. Cirkev bola obklopená silami
modernizmu, socializmu a ateizmu. A mnohí v cirkvi sa už začali prispôsobovať duchu doby. A predsa Lev XIII. stál pevne. Napísal dielo Rerum novarum, v ktorom potvrdil dôstojnosť práce, ale založil ju na Božom zákone, nie na revolučných sloganoch. Vydal viac encyklík o ruženci ako ktorýkoľvek pápež v histórii. Zložil modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi a zasvätil celý svet Najsvätejšiemu srdcu Ježišovmu. Vedel, že moderné omyly nemožno poraziť len diplomaciou. Muselo sa im čeliť doktrínou, svätosťou a neochvejnou vernosťou pravde. Lev XIII. nebol mužom bombastickosti. Bol mužom vízie. Mužom, ktorý sa pozrel zlu do tváre a odpovedal plnou silou katolíckeho učenia. Nerozriedil ho. Nezakrýval ho.
Hlásal ho. A tým dal cirkvi istý kompas na storočie, ktoré nasledovalo.
Teraz máme ďalšieho Leva. Prijal meno, ktoré nesie veľkú váhu a s ním možno aj nevedomú modlitbu, aby nasledoval v šľapajach jeho mena. Dúfame a modlíme sa, aby ho toto meno inšpirovalo, aby sa povzniesol nad ducha doby a prijal úlohu pravého pastiera.
A ešte nevieme, čo napíše, povie alebo urobí, ale vieme, odkiaľ pochádza. Poznáme trajektóriu, ktorou sa vydal. A nie je žiadnym tajomstvom, že sa pridal k progresívnej cesta vytyčenej pápežom Františkom. Cesta, ktorá často kladie dialóg nad doktrínu, sprevádzanie nad jasnosť a pastoračné prispôsobenie nad objektívnu pravdu.
Opäť to hovorím nie v duchu vzbury, ale v duchu smútku a odhodlania. Pretože vy, veriaci, si zaslúžite počuť pravdu jasne a byť pripomenutí, že tým vaša viera nespočíva na preferenciách alebo rozvážnosti jedného človeka. Spočíva na Ježišovi Kristovi. Spočíva na poklade viery. Spočíva na Božích sľuboch, ktorý povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Evanjelium podľa Matúša, kapitola 16, verš 18. Čo to znamená, keď sa niekedy zdá, že tento sľub zlyháva? Čo to znamená, keď sa zdá, že samotný pápež vedie cirkev po ceste zmätku?
Znamená to, že kráčame s Kristom v jeho umučení. Toto nie je metafora. Je to realita našej doby.
Tak ako bol náš Pán korunovaný tŕním, zosmiešňovaný v kráľovskom rúchu a vyhlásený za kráľa tými, ktorí neverili v jeho kráľovstvo, tak aj cirkev. Jeho mystické telo teraz prežíva čas, keď vonkajšia česť niekedy maskuje vnútorné utrpenie. Čas, keď koruna nie je zlatá, ale prebodnutá. Toto nie je vek víťazstva.
Toto je Getsemanská záhrada. Ale nezúfajme. Pamätajme, že Kristus nebol na Veľký piatok o nič menej kráľom ako na Veľkonočnú nedeľu. V skutočnosti práve na kríži kraľoval v plnosti lásky. Ani cirkev nestráca svoju božskú ústavu, keď je ponižovaná alebo nepochopená. Je očisťovaná. Je ukrižovaná so svojím Pánom.
Toto nie je prvýkrát. V 4. storočí, keď svätý Atanáz stál takmer sám proti prúdu arianizmu, aj keď väčšina biskupov upadla do omylu, pevne sa držal pokladu viery. A hovorilo sa o ňom, Atanáz contra mundum, Atanáz proti svetu. A nezvíťazil kompromisom, nie mlčaním, ale vernosťou.
V našej dobe je pokušenie iné. Nie je to otvorená heréza, ale tichá erózia. Nie úder kladiva, ale pomalé rozpúšťanie istoty. Hovoria nám, že doktríny sa menia. Tradícia sa musí vyvíjať. Duch nás vedie za písma. Toto sú lži. Sú to staré lži odeté do nového jazyka. A na ne treba odpovedať hnevom, ale jasnosťou, pokojom a neochvejnou pravdou.
Naliehavo vás žiadam, aby ste poznali svoju vieru, čítali katechizmus, nie nové revízie, ale trvalé učenie. Čítajte koncily. Prečítajte si encykliky pápeža Leva XIII.., pápeža Pia X. A áno, dokonca aj varovania Panny Márie z Fatimy, ktoré hovorili o veľkom zmätku v cirkvi. Ale aj keď čítate, nebuďte vystrašení. Buďte zakorenení, pevní a naplnení nádejou, pretože nádej nie je optimizmus. Nádej je cnosť, ktorá verí v Božie sľuby, aj keď sa zdá, že všetko viditeľné im protirečí. Nádej je to, čo mala Panna Mária pod krížom. Nádej je to, čo mali sväté ženy na Bielu sobotu. A nádej je to, čo musíte mať teraz.
Počúvajte tieto slová svätého Pavla. Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení; sme bezradní, ale nepoddávame sa; prenasledujú nás, ale nie sme opustení; zrážajú nás, ale nehynieme. 2. Korinťanom 4:8 a 9. To je duch cirkvi v jej umučení.
Viem, že niektorí z vás si kladiete otázku, čo teraz urobíme? Cítite sa dezorientovaní, možno dokonca zradení. Možno ste v pokušení úplne sa stiahnuť, ale to nie je cesta. Teraz je čas prehĺbiť svoju modlitbu. Zakotvite sa vo svätej omši, najmä v tradičnej latinskej omši, kde sa tak krásne zachováva jasnosť doktríny a obeť kríža.
Teraz je čas učiť svoje deti nielen byť milými katolíkmi, ale byť svätými, bojovníkmi cností, milovníkmi
pravdy, budovateľmi budúcnosti. Teraz je čas podporovať svojho verného kňaza. Povzbudzovať svojich rehoľníkov, písať listy, áno, ale aj zapaľovať sviečky, postiť sa, ponúkať nápravu.
Diabol chce, aby ste sa vzdali. Kristus chce, aby ste stáli s ním pri päte kríža. A tak vám hovorím, zostaňte. Neutekajte. Nepreklínajte. Neohovárajte, ale ani neluhajte. Nehovorte, že je všetko v poriadku, keď nie je. Hovorte pravdu v pravý čas aj v nevhodný čas s láskou.
Sme preosievaní a to je milosť. Keď sa pozeráme dopredu, nehľadajme pozemské triumfy. Hľaďme na kríž. Kríž nie je zlyhaním cirkvi. Je to jej cesta. Je to trón, z ktorého Kristus kraľuje. A teraz v týchto časoch zmätku a utrpenia, kráčame s Ním rovnakou cestou.
Ale pamätajte, Kalvária nie je navždy. Je tu Biela sobota. Áno. Čakanie a ticho. Ale potom príde Veľká noc. A v každom veku, aj v najtemnejšej hodine, Boh si učinil svätých, urobí to znova.
Možno vás láka myslieť si, že keďže teraz máme pápeža, ktorý pravdepodobne bude nasledovať liberálnu cestu svojho predchodcu, niekoho, kto by mohol odviesť cirkev od jej doktrín, od jej tradícií, od jasnosti, že všetko je stratené. Ale nie je to tak. Nepoznáme koniec jeho príbehu, ani nevieme, aké milosti mu Boh ešte môže vliať do duše. Nesúďme. Namiesto toho sa vrúcne modlime, nielen za seba, ale za neho, aby bol hodným nástupcom Petra, ktorý stráži stádo.
Kristus nie je prekvapený. Nie je porazený. Cirkev môže byť bičovaná. Môže byť korunovaná tŕním, ale stále je jeho nevestou a nepustila sa ho. A On nepustil jej ruku. Možno si spomeniete, že pápež Lev XIII. po videní Satanovej moci nad svetom zložil modlitbu k svätému Michalovi. Neurobil to z paniky. Urobil to ako muž s víziou a silou a my ho musíme nasledovať nie v strachu, ale v pevnosti.
Svätý Michal Archanjel…Hovorte to každý deň. Učte to svoje deti. Urobte z toho súčasť svojej výzbroje. A áno, čerpajte silu z toho, čo je stále dobré. Existuje mnoho verných kňazov, mnoho verných biskupov, mnoho rodín, ktoré sa ticho držia viery vo svojich domovoch, kaplnkách, školách. Cirkev nie je mŕtva, trpí. Ale utrpenie nie je smrť. Netrávte všetok svoj čas čítaním škandálov a smútku. Čítajte písma. Čítajte svätých. Čítajte starých pápežov. Naplňte svoju myseľ a dušu tým, čo je pravdivé, dobré a krásne. Nežite v hmle skľúčenosti. To je to, čo nepriateľ chce. Ste synmi a dcérami kráľa. Veď všetko, čo sa narodilo z Boha, premáha svet. A tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera (1 Ján 5:4).
Moje dnešné posolstvo pre vás je toto: Neopúšťajte Petrovu loď, ani keď je unášaná prúdom. Nezahadzujte vieru, ktorá vám bola zverená. Nemýľte si skúšky cirkvi s jej porážkou. Od Leva 13. do Leva 14. Pamätajte, že aj keď je to sláva oproti skúške, jasnosť oproti zmätku, pápežstvo zostáva súčasťou Božieho plánu. Ale nie je to vždy znak schválenia. Niekedy je to skúška a niekedy je to tŕňová koruna. Držte sa pevne. Držte sa pevne najsvätejšieho Ježišovho srdca, nepoškvrneného srdca Márie, pravdy odovzdanej, nezmenenej, neriedenej, ale horiacej božským ohňom. Nech tento okamih očistí vašu vieru. Nech sa menej zameriava na ľudí a viac na Krista. Nech vás to privedie na kolená, nie v zúfalstve, ale v dôvere. Neviem, čo prinesú nasledujúce mesiace. Ale viem toto. Kristus kraľuje. Kraľuje vo svojom umučení. Kraľuje z kríža. Kraľuje vo vás, ak zostanete verní. Takže kráčajte vpred nie s horkosťou, nie so strachom, ale s radosťou svätých. Radosťou, ktorá trpí, a predsa spieva. Nech vás Boh žehná. Nech vás posilní. Nech vás zachová v jedinej pravej viere. A svetlo svieti v tme a tma ho nepochopila. Evanjelium podľa Jána 1:5. Kráčajme ako deti svetla.
Svätý Michal Archanjel, bráň nás v boji. Buď našou ochranou proti zlobe a nástrahám diabla. Nech ho Boh pokarhá, pokorne prosíme. A ty, knieža nebeských zástupov, mocou Božou zvrhni do pekla Satana a všetkých zlých duchov, ktorí sa potulujú po svete a hľadajú skazu duší. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
zdroj: youtubový kanál LSN
Toto je dosť jasné. čo hovorí Strickland:
Teraz máme ďalšieho Leva. Prijal meno, ktoré nesie veľkú váhu a s ním možno aj nevedomú modlitbu, aby nasledoval v šľapajach jeho mena. Dúfame a modlíme sa, aby ho toto meno inšpirovalo, aby sa povzniesol nad ducha doby a prijal úlohu pravého pastiera.
A ešte nevieme, čo napíše, povie alebo urobí, ale vieme, odkiaľ pochádza. Poznáme trajektóriu, ktorou sa vydal. A nie je žiadnym tajomstvom, že sa pridal k progresívnej cesta vytyčenej pápežom Františkom. Cesta, ktorá často kladie dialóg nad doktrínu, sprevádzanie nad jasnosť a pastoračné prispôsobenie nad objektívnu pravdu.