Sv. pápež Pius X. varoval v Pascendi, že modernisti, ktorí infiltrovali lono Cirkvi a pokúšali sa aj o zmeny liturgie, že sa pokúsia posadiť na trón, kde predtým bol postavený Boh, človeka. Boha v svätostánkoch z oltárov odsunuli nabok, (mimochodm dnes už dokonca aj fyzicky na mnohých miestach nájdete svätostánok naboku, nie v centre), do centra postavili stôl, za ktorým je teraz kňaz otočený k ľuďom, s ktorými zdieľa hostinu. A to bola luteránska predstava omše. Ale čo je za tým?
V tomto videu rozoberáme aj tieto myšlienky:
Zamyslime sa: Ak najistejšia cesta k spáse je cez kríž, nie je pre diabla najlepšia stratégia v jeho snahe prekaziť nám ten cieľ – spásu, aby zmenšil našu ochotu obetovať sa, či dokonca odstrániť zmysel pre obetu. Nie je pre neho svätá omša najcennejší cieľ?
Vie, koľko dosiahne, ak sa mu podarí zmenšiť naše poňatie svätej omše ako obety nášho Pána na Kríži…Ako to?
Annibale Bugnini, predseda liturgickej komisie, ktorá sa zaoberala vytvorením novej omše napísal v L´Oservatore Romano, že musíme z omše sňať všetko, čo je prekážkou pre odlúčených bratov, teda pre protestantov. Pre nich je to poňatie sv. omše ako obety.
Arcbiskup Lefebvre tak bojoval za zachovanie tejto formy po II. V.Koncile, nie kvôli jazyku, ale kvôli tomu, že všetky zmeny reprezentovali ústupok od poňatia sv. omše ako obety smerom k hostine.
V 16.storočí Matin Luther poprel, že omša je obetou a zdôrazňoval charakter hostiny. Tridentský koncil reagoval na protestantskú revoltu a zdôraznil, že omša je obeta.
„Ak niekto by povedal, že skutočná a správna obeta nie je obetovaná Bohu, alebo že obetovanie nie je viac ako to že Kristus sa nám dal ako chlieb, anathema sit (nech je exkomunikovaný) Ak by niekto hovoril, že obeť sv. omše je obeť chvály a vďakyvzdania alebo len pripomienka obete na kríži a nie zmierna obeta, alebo že z nej ma úžitok len ten, kto prijíma, alebo že by nemala byť obetovaná za živých a mŕtvych,……….anathema sit.“
Čo je omša?
Sv. Omša je miesto na Zemi, kde Kristova najsvätejšia Obeta prinesená na Hore kalvárii sa sprítomňuje kedykoľvek kňaz vysloví konsekračné slová. Tu sa učíme na príklade nášho Pána, kde sa sám dal kvôli hriešnikom. Utrpenie sa stáva znesiteľným, ak je zdieľané s Ježišom.
Tradičná omša to vyjadruje veľmi jasne hlbokosť tejto doktríny. Prijímanie, hostina je časť toho, ale je to prijímanie obety slávenej pred ňou.
Pápež Pius XII. vydal Magna Carta, aby bojoval proti pokračujúcim snahám liberálnych progresívnych členov kléru 2.Vat. Koncilu, encykliku MEDIATOR DEI. „Schádzajú z cesty Pravdy tí, ktorí nechcú celebrovať omše, ak veriaci sa nezúčastňujú). A ešte viac sa mýlia tí, ktorí považujú prijímanie všetkých za vrchol celebrácie.“
To je falošná doktrína, ktorú rozbil aj Tridentský koncil. Tento koncil nebol len pastoračný, bol dogmatický a jeho závery sú záväzné, pretože vďaka pôsobeniu Ducha Svätého je vylúčené, žeby mohli podliehať omylu!
Avšak celá štruktúra novej omše je zameraná na aspekt hostiny na škodu obeteného aspektu.
Vyjadrujú rovnako obe omše kat. učenie (o obetnom charaktere) ako bolo definované na Trident.koncile a znova vyjadrené Piom XII. v Mediator DEI?
Kardinál Ottaviani – hlava sv. ofícia (dnešnej kongregácie pre náuku viery) si to nemyslel. V 1969 povedal: „Novus ordo reprezentuje ako celok a v jej detailoch zreteľný odklon od katolíckej teológie sv. omše ako bola definovaná na Trident. Koncile.“
V novej omši sú vyhodené modlitby, ktoré Luterovi nevoňali, lebo ich je „cítiť obetou“. V novej omši sa to nevolá ofertórium ale príprava darov a nie je tam nič čo by naznačovalo, že je obetovaná obeť, voláme to práca ľudských rúk – akoby práca ľudských rúk bola tým, čo obetujeme.
Pozícia kňaza v Novus Ordo nenaznačuje, že je sprostredkovateľ medzi Bohom a človekom, je akoby prezident zhromaždenia. Luteráni vnímajú omšu ako zhromaždenie, hostinu, laici preberajú kňazove funkcie, používajú naratív pri konsekrácii, kňaz je obrátený k ľuďom, to všetko je protestantská inšpirácia.
Spolupracovník a blízky priateľ Pavla VI. – Jean Guitton, francúzsky filozof (bol tiež pozvaný ako pozorovateľ II. Vatikánskeho Koncilu, napísal dielo „Pápež hovorí“) povedal o novej omši, že „úmysel Pavla VI. čo sa týka omše bol ju tak zmeniť, že bude sa takmer zhodovať s protestantskou liturgiou. Pavol VI. to urobil, aby sa katolíci priblížili protestatskej Pánovej večeri. Pavol VI. mal ekumenický zámer odstrániť alebo opraviť alebo uvoľniť z toho, čo bolo príliš katolícke v omši v tradičnom zmysle.“
Ako veľmi ľutoval Pavol VI. svoje ústupky? Aké ľstivé úskoky použil usvedčený slobodomurár Bugnini, predseda liturgickej komisie pri vytváraní novej omše (hmatateľné dôkazy nazhromaždili kardinálovia Staffa aj Silvio Oddi), ktorý bol neskôr za to aj potrestaný? Prečo pápež Pavol VI. povedal, že „dym satana vstúpil do cirkvi“ a aké kroky podnikol neskôr?