Staré rímske príslovie hovorí: Roma locuta, causa finita (Rím prehovoril, vec je uzavretá). Zdá sa však, že nemecká cirkev si túto frázu vo svojom „Synodálnom preklade“ upravila na: Rím prehovoril, poďme tlačiť silnejšie. Vatikán totiž pred niekoľkými dňami jasne a argumentačne zmietol zo stola ďalšiu požiadavku nemeckých biskupov. Tí žiadali povolenie, aby mohli počas svätej omše kázať laici. Odpoveď z Ríma bola jednoznačná, no reakcia nemeckých progresívnych kruhov na seba nenechala dlho čakať – a opäť raz dokazuje, že poslušnosť nie je práve ich najsilnejšou cnosťou.
Dikastérium pre Boží kult a disciplínu sviatostí uštedrilo nemeckému „Synodálnemu kráčaniu“ ďalšiu ranu. V liste z 17. júna, pod ktorý sa podpísal prefekt dikastéria, kardinál Arthur Roche, Vatikán formálne zamietol žiadosť Nemeckej biskupskej konferencie z konca marca. Nemci v nej žiadali o špeciálny indult (výnimku), ktorý by za určitých „výnimočných okolností“ umožňoval povereným laikom predniesť homíliu namiesto kňaza.
Kázeň nie je len „organizačná záležitosť“
Rím nemeckým biskupom slušne, no rázne pripomenul základy katolíckej liturgie a teológie. Dokument vysvetľuje, že skutočnosť, prečo je homília vyhradená výlučne kňazovi alebo diakonovi, nie je len nejakým byrokratickým nariadením, ktoré sa dá zmeniť podpisom na výnimku.
Vatikán zdôrazňuje nasledujúce fakty:
- Prirodzenosť liturgie: Výhrada homílie pre vysvätených služobníkov vyplýva zo samotnej povahy liturgie.
- Nerozlučné spojenie: Homília je súčasťou Liturgie slova a je vnútorne spätá s ohlasovaním evanjelia.
- Posvätný úrad: Ide o výkon učiteľského úradu (munus docendi), ktorý je sviatosťou posvätného stavu zverený len vysväteným služobníkom.
Z tohto dôvodu Vatikán uzavrel, že podobná disciplína sa skrátka nedá zmeniť jednoduchým administratívnym indultom. Otázka totiž nezasahuje do formy, ale do samotnej podstaty eucharistického slávenia.
Rímske riešenie: Namiesto laikov radšej lepšie formujte kňazov
Dokument z Ríma zároveň pripomína, že laici už teraz majú v Cirkvi obrovský priestor na evanjelizáciu, katechézu či iné formy ohlasovania Božieho slova – avšak mimo homílie a mimo eucharistického slávenia, pri rešpektovaní vlastnej povahy každého úradu.
Nemecká strana vo svojich debatách často argumentuje tým, že laici by mali kázať pre klesajúci počet kňazov, alebo – povedzme si úprimne – pre slabú úroveň niektorých kázní. Vatikán na túto „pastoračnú núdzu“ odpovedal s brilantnou praktickosťou: Problémy spojené s kvalitou kázní sa nemajú riešiť tým, že kňaza nahradíme laikom. Majú sa riešiť lepšou trvalou formáciou kňazov a diakonov, aby ich homílie prinášali skutočné duchovné ovocie. A táto zodpovednosť leží na pleciach diecéznych biskupov.
Nemecká odozva: Keď „nie“ znamená „tlačte silnejšie“
Ak si však niekto myslel, že jasné teologické vysvetlenie a odmietnutie Svätej stolice debatu v Nemecku uzavrie, mýlil sa. Sotva atrament na vatikánskom dokumente zaschol, hlavné organizácie spojené so Synodálnou cestou začali vyzývať biskupov, aby neustupovali a vyvíjali na Rím ďalší tlak.
- Centrálny výbor nemeckých katolíkov (ZdK): Jeho predsedníčka, Irme Stetter-Karp, vyhlásila, že rímske odmietnutie by sa nemalo interpretovať ako dôvod na opustenie ich agendy. Argumentuje tým, že rozšírenie liturgických funkcií laikov malo predsa na nemeckej synode „širokú podporu“. Vyzýva biskupov, aby na Rím tlačili aj naďalej.
- Katolícke združenie žien Nemecka (kfd): Táto progresívna organizácia si rozhodnutie tradične vyložila ako prejav „nerovnosti medzi mužmi a ženami“. Vatikán podľa nich ignoruje teologické vzdelanie žien a je odtrhnutý od „pastoračnej reality“.
- Hnutie My sme Cirkev (Wir sind Kirche): Rozhodnutie označili za „vzdialené od reality“. Starnutie kléru a nedostatok povolaní podľa nich robí udržanie pastorácie nemožným. Riešením nedostatku povolaní je podľa ich logiky zjavne zrušenie potreby samotných kňazov pri liturgii.
Ďalšia epizóda v nekonečnom seriáli
Toto zamietnutie je len ďalším prírastkom do čoraz dlhšieho zoznamu progresívnych nemeckých návrhov, ktoré vo Vatikáne narazili na tvrdú stenu katolíckej doktríny. Kontroverzia opäť raz odhaľuje priepastný rozdiel medzi snahami nemeckého Synodálneho kráčania a učením univerzálnej Cirkvi.
Rím v posledných rokoch musel Nemcom korigovať nápady týkajúce sa riadenia Cirkvi (odmietnutie tzv. synodálnych rád), roly žien, sexuálnej morálky či samotného chápania kňazstva. Otázkou zostáva, koľko jasných vatikánskych „nie“ budú nemeckí progresívci potrebovať na to, aby pochopili, že Cirkev sa neriadi hlasovaním nemeckých výborov, ale posvätnou Tradíciou a učením, ktoré presahuje ich národné hranice.