Bývalý šéf nemeckých biskupov, Georg Bätzing, sa s nami pri odchode z funkcie podelil o ďalšiu lekciu z „progresívnej teológie“. Podľa neho sa dá učenie Cirkvi o sexuálnej morálke pokojne prekopať „kvôli ľuďom“ bez toho, aby sa stratilo jadro katolicizmu. Geniálne, však? Stačí vyhodiť to, čo svet dráždi, a ponechať si len tie časti, ktoré nikomu neprekážajú.
Vernosť Cirkvi na papieri, revolúcia v praxi
Bätzing na tlačovej konferencii vo Würzburgu s kamennou tvárou vyhlásil: „Stojím za učením Katolíckej cirkvi. Je to moja Cirkev.“ Ak vám v hlave zablikala kontrolka logického rozporu, nie ste sami. Tvrdiť, že milujete učenie Cirkvi a zároveň žiadať jeho zrušenie, je disciplína, ktorú nemeckí preláti ovládajú na úrovni olympijských víťazov.
Podľa biskupa z Limburgu je totiž súčasná morálka „neúčinná“, pretože ju ľudia proste ignorujú. Logika je jasná: Ak sa svet neriadi Desatorom, nie je problém v skazenosti, ale v zlom nastavení pravidiel. Prečo volať k pokániu, keď môžeme zmeniť definíciu hriechu na „rozmanitý životný štýl“?
Stvoriteľ podľa Bätzinga vs. realita
Biskup nás presviedča, že rôzne sexuálne orientácie sú dané „prirodzenosťou a Stvoriteľom“. Škoda len, že zabudol nahliadnuť do vedeckých štúdií, na ktoré sa progresívci tak radi odvolávajú. Kým veda (napr. rozsiahla štúdia z roku 2019) márne hľadá mýtický „gén homosexuality“ a potvrdzuje skôr vplyv prostredia a výchovy, Bätzing už má jasno – Boh to tak chcel a bodka. Sväté písmo by zjavne potrebovalo nemeckú korektúru.
Odchod jedného, príchod druhého
Bätzingov zoznam zásluh je pôsobivý:
- Hlasovanie za požehnávanie homosexuálnych zväzkov.
- Požiadavka na svätenie diakoniek.
- Snaha o „magisteriálne prehodnotenie“ homosexuality.
Hoci ho v kresle predsedu DBK nahradil Heiner Wilmer, obrátky revolúcie to spomaľovať nebude. Wilmer je verným pokračovateľom tejto „synodálnej cesty“ do neznáma. Zdá sa, že v Nemecku sa kormidlo nemení, len sa o kúsok silnejšie tlačí smerom k útesom.
„Zdá sa, že v podaní nemeckých pastierov sa z „jadra viery“ stáva len gumený model, ktorý sa dá ohýbať podľa toho, ako práve fúka vietor v Bruseli či v redakciách liberálnych denníkov.“