Vo svojich posledných memoároch ešte v tomto roku však stihol intenzívne zaútočiť na veriacich, ktorí sa účastnia tradičných omší.
Urážal tým aj väčšinu svätých, ktorí tradičnú omšu buď slúžili, alebo sa účastnili týchto omší? Čo je to tradičná omša a čo to kritizoval?
1. A čo je katolícka omša?
Je obeta svätej omše spomienka na umučenie Pána? Pripomienka? Je to hostina okolo obetného stola? Nie, to všetko je veľmi škodlivé chápanie tejto obety, je to v podstate protestanské vnímanie odporujúce Pravde.
Spomínate si na výrok sv. Pátra Pia, že skôr bude môcť byť byť zem bez Slnka než svet bez sv. omše? Tu je vysvetlenie, prečo.
Svätá omša je sprítomnenie obete na Kalvárii.
Prečo je nevyhnutné, aby sväté omše pokračovali do konca sveta?
Pretože každý deň sú vo svete páchané hriechy. Kristova obeť je zmierna obeta za hriechy, ako keď v Starom zákone Židia prinášali zmierne obety. Preto je s v ä t á omša nielen modlitbou. Získame z nej, hlavne z tradičnej latinskej omše (vysvetlím v ďalšom odstavci prečo) nesmierne veľa milostí a účasť na nej je to najvzácnejšie, čoho máme privilégium sa zúčastniť. Je dobré, aj keď tomu mnoho katolíkov nerozumie, že účasť na sv. omši je nedeľná povinnosť a v skutočnosti z nej plynie obrovské nami nezaslúžené dobrodenie pre tých, ktorí sa účastnia.
2. Tradičná latinská omša verzus Nová omša
Po prvé, Tradičná omša je plná hlbokej posvätnosti a úcty, pričom všetky gestá, slová a obrady boli starostlivo navrhnuté tak, aby zdôrazňovali Božiu svätosť a posvätný charakter liturgie.
Nová omša je ochudobnená o množstvo exorcizmov, tiež o latinčinu, univerzálny jazyk Cirkvi, ktorý sa nemení a ktorého sa satan tak bojí a o spomínanie a prosby o príhovory mnohých svätých. Keď boli protestanti prizvaní k jej formovaniu, vyhlásili, že so štvrtou eucharistickou modlitbou ju môžu pokojne slúžiť aj oni. Nová omša tak ochudobnená o charakter hlbokej posvätnosti a úcty, zbavená akoby ste drahokam umiestnili nie do zlatého, ale dreveného náramku. Skrz novú omšu sa dosiahlo oslabenie vnímania obetného charakteru obety sv. omše, v prospech spomienkového charakteru, a to je obrovitánske poškodenie. Tradičná omša neumožnila individuálne interpretácia kňaza, zatiaľ čo modernistickí kňazi priestor v novej omši na šírenie svojich heréznych postojov radi zne/vy/užívajú. Tu majú na to pôdu, tam nie. Preto je tak nenávidená diablom a jeho prisluhovačmi. Aj Martin Luther bol známy otvorenou nenávisťou voči nej. Tradičná omša bola charakteristická svojou nemennou štruktúrou, ktorá minimalizovala priestor na inovácie alebo individuálne interpretácie kňaza.
Nie je pravé ekumenické prispôsobovať sa protestantom?
Pravý ekumenizmus znamená návrat všetkých zblúdilých do Cirkvi, ktorú ustanovil sám Pán. Je len jedna Pravda a je len jedna Cirkev, ktorú založil Pán a je jedna viera, ku ktorej si želá, aby sme prináležali. Protestanti a iné odnože obsahujú množstvo nekorigovaných omylov a vždy budú, lebo pri ich zakladaní boli vždy ľudia s chybami. Je nebezpečné ísť po ceste, ktorú vytýčili ako správnu. Za zakladaním iných cirkví, navzdory verejným vyhláseniam ich zakladateľov, v ž d y stálo získavanie výhod pre tých, ktorí ich zakladali.
Vrátime sa teraz k tradičj omši. Slúžila a zúčastňovala sa jej väčšina svätcov. Preto je nesmierne urážlivé vyhlásenie súčasného pápeža, ktorý sa z účastníkov tradičných omší vysmieva vo svojich najnovších memoároch s názvom Nádej. Obvinil katolíkov, ktorí sa zúčastňujú tradičnej liturgie, že majú „duševnú nerovnováhu, emocionálnu odchýlku, problémy so správaním, osobný problém, ktorý možno zneužiť“.
Tradičná omša je tajomná, mnoho slov, hlavne slová konsekračné, čiže slová premenenia kňaz v tichosti šepká, čím sa len zdôrazňuje posvätný a tajomný charakter liturgie, ľud väčšinou kľačí, odprosuje za hriechy, vnímame, že je to obeť na kríži. Je rigidná a nedovoľuje inovácie, novoty, ktoré vedú k strate posvätného charakteru. Nedovoľuje žiadne modernizmy. Porovnajme si to s veselou Novou omšou, kde deti tlieskajú, veselia sa a majú kultúrne predstavenie a rozdiel je jasný. Ide o hostinu?
Na Kalvárii nikto netlieskal a netešil sa, teda okrem diabla a jeho posluhovačov. Jeho verní sa netešili. Nová omša, ktorej formácii predsedal neskôr usvedčený a potrestaný slobodomurár Bugnini (príslušnosť k slobodomurárom zistená a potvrdená aj Interpolom a rovnako usvedčujúca z vyšetrovacích spisov kardinála Gagnona – vyšetrovanie vo Vatikáne na pôvodný podnet kardinálov Staffa i Oddiho), umožňuje množstvo variácií, umožňuje aj pápežom Pavlom VI. zlegalizovanú neposlušnosť – prijímanie do ruky. To je v tej tradičnej celkom nemožné.
Počas kovidu boli omše zaradené medzi kultúrne podujatia, na ktorých bola osobná účasť znemožňovaná. Skutočne, obrátenie kňaza k ľuďom a nie obrátenie kňaza k Bohu, keď stál na čele zhromaždenia, aby ho k Bohu viedol, je ako kultúrne predstavenie pre ľudí. A. Schneider hovorí o antropologickom rozmere na úkor kristocentrizmu, teda, navonok aj vo vnútri, keď sú ľudia v centre, Kristus je naboku.
Nová omša vo svojich formách nie je rigidná, lenže to sa dokázala byť veľká nevýhoda. Stará omša slúži ako bašta proti herézam. Preto sa tak veľmi všetci modernisti ponáhľali ju meniť. (A Matka Božia pred zmenami v liturgii varovala, čo vieme od pápeža Piua XII.)
Čo sa týka ustálenej formy, spomeňme si, že len pred niekoľkými rokmi bolo zmenené, počas ktorých pasáží sa bude v novej omši stáť namiesto sedenia, atď., ale dôležité je, že umožňuje aj odchýlky v prijímaní.
Lex orandi, lex credendi = Lepší „imunitný“ systém voči lžiam, manipuláciám a herézam
Veľmi ma prekvapovalo, že počas zintenzívneného útoku démonických síl, počas doby kovidizmu, boli tradiční katolíci odolnejší voči slobodomurárskym globalistickým manipuláciám. Odmietali to.
Všeobecne to platí. Keď sa robia prieskumy, v čo veria katolíci, sú to vždy novus ordo katolíci v kontraste voči tradičným, ktorým nevadí prijímanie do ruky, potraty, antikoncepcie, ktorí, tak, ako sa ustúpilo pri strácaní rigidity v obrade, ustúpili aj pri strácaní rigidity z morálky. Sú to novus ordo katolíci, ktorí sa prispôsobili modernosti a módam urážajúcim Pána Boha (slová Panny Márie) aj počas návštevy sv. omší
Lex orandi, lex credendi. Tak ako sa modlíme, tak veríme.
Modlitba ovplyvňuje hĺbku našej viery, a preto sú nevyhnutné tradičné katolícke modlitby, tradičné modlitby ako ruženec. Navyše Panna Mária povedala, že ruženec má v tomto období zvýšeného útoku démonov zvláštnu účinnosť. Preto nestačí účastniť sa modlitieb vlastnými slovami, ktoré sú v podstate vymenuvávaním našich fyzických alebo duševných potrieb, či „chvál“, čo je v podstate „bavenie sa“ v prítomnosti Božej. Pretože všetkému tomu chýba ten „katolícky“ rozmer pokánia, pokory, odprosovania. Číre veselenie prináleží svätým v nebi, my sme Cirkev bojujúca, preto musíme byť neustále ostražití. Inak sa popálime a to je diablov plán = symbolicky: povyberať iba hrozienka z koláčika, nedať telu všetky živiny a tak ho oslabiť.
Potenciálny plán zrušiť tradičnú omšu kardinál Sarah začiatkom tohto roka na krste knihy -Existuje Boh?- označil za DIABOLSKÝ PROJEKT.
Podľa toho mimochodom spoznáte heretikov. Tradičnej omši sa nielen vyhýbajú, ale túžia ju aj zničiť. Už obmedzenia tradičnej omše sú veľmi podozrivé.
Kardinál Burke, pokiaľ ide o motívy, ktoré stoja za obmedzeniami, poukázal na vyjadrenia „vysokých predstaviteľov Cirkvi“ (napr. krd. Rocheho), ktorí naznačili, že rímsky obrad už nie je platný, pretože „máme novú teológiu Eucharistie a novú teológiu svätého kňazstva“. Vidíte priatelia ten útok? Burke toto tvrdenie odmietol ako „nepravdivé.“
Pápež Benedikt XVI. obhajoval tradičnú omšu slovami: „To, čo bolo sväté pre predchádzajúce generácie, zostáva pre nás sväté a veľké a nemôže byť zrazu zakázané alebo dokonca považované za škodlivé. Pre nás všetkých je dobré zachovať bohatstvo, ktoré vyrástlo vo viere a modlitbe Cirkvi, a dať im právoplatné miesto.“
3. A pokiaľ chceme skutočne vedieť, čo stojí za povrchom všetkých útokov a obmedzení tradičnej omše, musíme si naliať čistého vína. Podľa heteroxného kardinála Kaspera, je Františkov pontifikát napĺňaním Paktu z katakomb z roku 1965. A skutočne je! Vieme, ako tento pápež postupne „reformuje“ čo sa dá.
Vraj kvôli jednote vytvára čosi nové, čo rozdeľuje viac, než kedykoľvek predtým.
„Františkove obmedzenia rímskeho obradu sú veľmi smutné, spôsobujú veľké utrpenie a sú nespravodlivé,“ povedal kardinál Raymond Burke redaktorovi M. Haynesovi 28. januára.
V reakcii na kritický pápežov výrok z jeho posledných memoárov smerom k tradičnej omši, biskup Joseph Strickland naliehal, že „skutoční pastieri musia hovoriť proti tomuto útoku a je to útok… mnohí zo samotnej vrcholnej časti Cirkvi sa snažia odstrániť tradičnú latinskú omšu“.
„Omša všetkých vekov, slúžená väčšinou svätcov akými boli vätý Páter Pio, svätý Filip Neri, sv. Ján Mária Vianney , po stáročiach kodifikovaná, je dnes odstrkovaná samotnými hierarchami.“
Podľa biskupa Stricklanda prax pápeža Františka umožňujúca flexibilitu v liturgických praktikách, ako je umožnenie odchýlok od tradičnej liturgie, tým, že do liturgie sa začlenili kultúrne preferencie, viedla k nedostatku úcty a navyše je mimoriadne nebezpečná. Taktiež dôraz na milosrdenstvo a inklúziu na úkor pokánia znižuje chápanie omše ako svätej obety. „Omša nie je len modlitba. Je to skutočná a mystická obeta Krista na Kalvárii. Počas omše sa sprítomňuje jediná večná Ježišova obeta za vykúpenie ľudstva. Akákoľvek odchýlka od jej riadneho slávenia riskuje zníženie úcty k tomuto posvätnému tajomstvu a môže dokonca spôsobiť, že sviatosť bude neplatná, a keďže omša je primárnym kanálom, ktorým Božia milosť prúdi k Jeho ľudu, treba sa tomu za každú cenu brániť…nemožno nespochybňovať dôvody útokov na Tradičnú omšu a pokusov o zmenu liturgie zo svetských dôvodov. “
Svätý Tomáš Akvinský povedal – Slávenie svätej omše je rovnako cenné ako Ježišova smrť na kríži. –
Svätá omša nie je spoločenským stretnutím na oslavu nás samých a našich skutkov, nie je kultúrnou prehliadkou, ale spomienkou na Pánovu smrť a zmŕtvychvstanie. Sv. František, kam prišiel, tam urobil všetko pre to, aby posvätné nádoby používané počas sv. omše boli z najušľachtilejšieho materiálu, i keď boli všetci chudobní. Máme sa snažiť, aby všetko bolo vzácne a krásne, dať Bohu to najlepšie, preto napríklad i kňazovo oblečenie, nádoby, všetko je čo najvznešenejšie. Pre porovnanie – v Starom Zákone králi stavali najkrajšie chrámy a obetovali vždy len bezchybné zvieratá.
Lenže to je v protiklade s pápežovou filozofiou. Ako povedal krd. Walter Kasper, Františkov pontifikát je napĺňaním Paktu z katakomb. A to je kľúč k chápaniu Františkovho myslenia, pontifikátu a reforiem.
Pôvodný pakt z Katakomb z roku 1965 bol uzavretý skupinou ultramodernistických kardinálov a biskupov, v predvečer uzavretia II. Vat. Koncilu. Text paktu napísal z veľkej časti arcibiskup Câmara, označovaný ako „otec“ „Teológie oslobodenia“. Za „Paktom z katakomb“ stáli poprední predstavitelia extrémnych liberálnych síl v Európe a Južnej Amerike. Zjednodušene ale výstižne povedané, cieľom malo byť vytvoriť z Cirkvi rovnostársku organizáciu ako sociálnu agentúru. Zdôrazňovať mali navonok chudobu a jednoduchosť, konkrétne žiť „obyčajným spôsobom ľudu“; odmietať tradičné cirkevné titulovanie ako napr. „Excelencia“; vyhýbať sa akémukoľvek zdaniu hierarchického usporiadania a prezentácie, a to aj počas liturgie; zamerať sa na štýl „kolegiality“, odmietať zdanie „bohatstva“ vrátane kňazského oblečenia a liturgických predmetov, atď.
Pravdepodobne najjasnejší signál o Františkovom záväzku a podpore „Paktu z katakomb“ z roku 1965, bol vyslaný do sveta počas Amazónskej synody v roku 2019. Počas tejto synody, známej tým, že počas jej konania sa vo Vatikáne uctievali pohanské modly bohyne Pachamamy, bola podpísaná obnovená verzia paktu z roku 1965, obohatená v prospech ekologických a domorodých tém.
Nový „Pakt z katakomb“ deklaruje nielen uprednostňovanie sociálnych tém o chudobe, ako to urobil prvý pakt podpísaný v roku 1965, pričom chudobní sú teraz reprezentovaní domorodými obyvateľmi Amazónie, ale dopĺňa staršiu koncepciu aj „právo“ domorodcov na ich tradičnú (pohanskú a panteistickú) „spiritualitu“. Panteistický prvok je v renovovanom Pakte prítomný v potvrdení „integrálnej ekológie, v ktorej je všetko prepojené, ľudská rasa a všetko stvorenie, pretože všetky stvorenia sú dcérami a synmi Zeme“.
Boff, Františkov obľúbený teológ, v rozhovore z roku 2016 potvrdil Františkovu oddanosť ideálom „Teológie oslobodenia“ z „Paktu z katakomb“, a otvorene vyhlásil, že pápež František je „jedným z nás…premenil Teológiu oslobodenia na spoločné vlastníctvo Cirkvi a rozšíril ho,“ povedal Boff.
Tieto poznatky sú nevyhnutné preto, aby sme pochopili posmešný výrok pápeža z jeho posledných memorárov, namierený voči tým katolíkom, ktorí navštevujú tradičné omše, musíme pochopiť, proti čomu tak veľmi bojoval všetkými obmedzeniami tradičných omší. Útočil na „rigiditu“. V autobiografii Nádej, v si pápež posťažoval na tradičných katolíkov, ktorých viní zo strnulosti a tradičných kňazov, ktorí sa podľa neho na liturgiu vznešene obliekajú a zakrývajú duševnú nevyrovnanosť a emočné ťažkosti!
„Táto strnulosť je často sprevádzaná elegantným a nákladným krajčírstvom, čipkou, ozdobnými ozdobami, rochetami….Tieto spôsoby obliekania niekedy zakrývajú duševnú nerovnováhu, emocionálne odchýlky, problémy so správaním, osobný problém, ktorý možno zneužiť… Nie chuť na tradíciu, ale klerikálnu okázalosť, ktorá potom nie je ničím iným ako cirkevnou verziou individualizmu.“
„Prvý vatikánsky koncil nedefinoval pápeža ako absolútneho panovníka, ale naopak, ako garanta poslušnosti odovzdanému Slovu: jeho autorita je spojená s tradíciou viery: to platí aj v oblasti liturgie..Dokonca aj pápež,“ povedala Sarah, „môže byť len pokorným služobníkom.“